Kurdistan bol nezávislý od cudzej nadvlády a relatívne pokojný až do islamských nájazdov v šiestom storočí. Následne boli populácie Kurdov vytlačené do horských oblastí. Zhruba od 13. storočia nastal postupný útlak ich existencie ako národa.
Región čelil inváziám Mongolov a Turkov. Rozvoj námornej dopravy izoloval vnútrozemských Kurdov od ekonomiky a prístupu k novým informáciám. Napokon rozmach Osmanskej a Perzskej ríše pohltil kurdské územia.
Posledných niekoľko storočí bola Kurdom umožnená značná autonómia vo forme polonezávislých kniežatstiev brániacich východné hranice Osmanskej ríše. Po prvej svetovej vojne napriek podpore víťaznej aliancie skončili ako porazení. Prísľub samostatného štátu západné mocnosti nedodržali. Stálo za tým jednak chýbajúce jednotné kurdské politické vedenie, na druhej strane boli v provincii Mósul objavené bohaté ropné ložiská, ktoré zvýšili strategický význam Kurdistanu.
Podpisom Zmluvy z Lausanne v roku 1923 sa kurdské územie rozdelilo medzi Turecko, Irán a územia v novovzniknutej Sýrii a Iraku. V tejto podobe usporiadanie pretrvalo dodnes.