Šéf tureckej diplomacie pre HN: Od Európy očakávame viac dialógu

Snímka: Reuters

V ktorých segmentoch vidíte hlavné príležitosti na posilnenie vzájomnej ekonomickej spolupráce medzi Slovenskom a Tureckom?
Objem bilaterálneho obchodu medzi Tureckom a Slovenskom je už niekoľko rokov zaseknutý na úrovni zhruba 1,3 miliardy dolárov. Náš spoločný cieľ sa pritom stále pohybuje okolo piatich miliárd dolárov. Technické štúdie naznačujú, že komparatívne výhody v obchodnej výmene majú čistiace prostriedky, trvanlivé potraviny, domáce elektrospotrebiče, telekomunikačné zariadenia, poľnohospodárske stroje či nemocničný nábytok. Za zváženie stoja investičné príležitosti v stavebnom sektore, a to najmä v projektoch ako sú nemocnice, cesty, tunely či rezidenčné oblasti. A zdá sa, že v rámci spoločných iniciatív má obzvlášť významný prínos odvetvie cestovného ruchu vrátane zdravotného turizmu.

Môžu sa ekonomické vzťahy rozvíjať aj v ďalších priemyselných oblastiach?
Rád by som pripomenul príležitosti, ktoré majú spoločné podniky v ťažbe a spracovaní magnezitu. Turecko a Slovensko patria v tejto oblasti medzi lídrov a naše podnikateľské kruhy by v nej mali preskúmať všetky možnosti spolupráce. Napokon chcem podčiarknuť kľúčový význam obranného priemyslu, ktorý sa v poslednom čase dostáva do popredných pozícií. Turecké spoločnosti, ktoré podnikajú práve v tejto oblasti, poskytujú riešenia šité na mieru s vynikajúcim hodnotením pomeru ceny a výkonu.

Spomínali ste oblasť cestovného ruchu. Práve Turecko je veľmi dôležitou destináciou Slovákov. Máte už vyčíslené finančné straty, ktoré tomuto sektoru spôsobila pandémia koronavírusu?
Turecko je skutočne jedným z najobľúbenejších cieľov slovenských turistov. Oblasť cestovného ruchu však tento rok silne zasiahla pandémia COVID-19, ktorá poznačila aj príchody turistov zo Slovenska. Posledné štatistiky ukazujú, že za prvých osem mesiacov tohto roka sme hostili šesťtisíc slovenských občanov. Vlani sa toto číslo pohybovalo na úrovni asi 164-tisíc ľudí. Slovensko však v tomto smere nie je ojedinelým prípadom. Globálne porovnanie je pre nás rovnako tvrdé. Za prvých osem mesiacov roka 2019 prišlo do Turecka okolo 31 miliónov zahraničných turistov. Za rovnaké obdobie tohto roka sa tento počet znížil na sedem miliónov. Práve tento údaj jasne ukazuje značnú stratu pre naše odvetvie cestovného ruchu.

Ako sa situácia v tomto sektore vyvíja dnes?
Svetlou stránkou je fakt, že čoraz viac krajín začalo rušiť svoje obmedzenia a varovania týkajúce sa cestovania do Turecka. Tým sa naštartoval nárast prichádzajúcich turistov. Počty zahraničných občanov, ktorých sme hostili na našom nádhernom pobreží, začali stúpať. Vzostupný trend pokračoval počas leta a začiatkom jesene. Rozhodne to nie je náhoda, tvrdo sme na tom pracovali. S podporou štátnych inštitúcií sa rezort pustil do masívnej reklamnej kampane. A v prvom rade sa s úspechom stretla naša nová stratégia bezpečného cestovného ruchu. Svetu sme ukázali, že aj za pandemických podmienok je možné dosiahnuť bezpečné cestovanie a turizmus. Aj Slovákov tak radi privítame v našich prímorských letoviskách či v golfových rezortoch.

V poslednom období sa na adresu Turecka množí kritika Západu týkajúca sa najmä postupu vašej krajiny v Sýrii, voči Kurdom či v Náhornom Karabachu. Konzultujete svoju politiku v týchto oblastiach s EÚ?
S Európskou úniou máme štruktúrované mechanizmy konzultácií o otázkach zahraničnej politiky. Medzi tieto mechanizmy patrí výmena názorov v širokej škále otázok, ktoré sú v našom spoločnom záujme. Nanešťastie pre tradičný negatívny postoj niektorých krajín EÚ boli tieto mechanizmy zastavené na viac ako rok.

Čo by pomohlo zlepšeniu vzťahov?
Turecko je kandidátskou krajinou na vstup do EÚ, s ktorou máme dlhodobé vzťahy datujúce sa ešte do začiatkov 60. rokov minulého storočia. Dnes očakávame, že Únia bude s nami spolupracovať a konať férovo a objektívne. Je nevyhnutné, aby sme čím skôr normalizovali naše vzájomné vzťahy. Jediný spôsob, ako sa to dá urobiť, je oddeliť bilaterálne otázky s niektorými členmi Únie od hlavných prvkov vzájomných vzťahov medzi Tureckom a EÚ. Z krátkodobého hľadiska je tak naším spoločným cieľom viac angažovanosti a dialógu. Na tejto ceste podnikáme prostredníctvom našej aktívnej diplomacie všetky potrebné kroky. Očakávame, že EÚ urobí to isté.

Jedným z najčastejších dôvodov kritiky Západu sú operácie tureckej armády na území Sýrie...
Turecko vníma teroristickú hrozbu pochádzajúcu zo Sýrie od začiatku konfliktu v tejto krajine. Všetky naše akcie boli protiteroristickými operáciami, ktoré cielili na teroristické organizácie PKK/YPG a Daesh (Islamský štát, pozn. red.) ohrozujúce národnú bezpečnosť Turecka, územnú celistvosť Sýrie a regionálnu stabilitu. Musím pripomenúť, že jednotky PKK/YPG nereprezentujú sýrskych Kurdov. Takže ak existuje niekto, koho treba v tejto veci kritizovať, nie je to Turecko, ale niektorí spojenci a partneri. Tí napriek našim opakovaným varovaniam umožnili jednotkám PKK/YPG, aby posilnili svoju prítomnosť v severných častiach Sýrie, pričom ako zámienku na získanie medzinárodnej podpory a legitimity použili boj proti Daesh.

Tvrdíte, že všetky vaše operácie v Sýrii boli protiteroristické. Nemyslíte si, že ste porušili medzinárodné právo, keďže ste zasiahli na území suverénneho štátu?
Ako som už naznačil, naším jediným cieľom je boj proti teroristom. Našich nevinných občanov zasiahli početné útoky teroristických organizácií, najmä Daesh a PKK/YPG. A myslím si, že by ste súhlasili s tým, že žiadna krajina nemôže zostať voči týmto útokom ľahostajná. Pre Turecko je tiež nevyhnutné zachovanie územnej celistvosti a politickej jednoty Sýrie. Na zabezpečenie tohto základného princípu sa začali operácie Štít Eufrat, Olivová ratolesť a Mierová jar. Tieto operácie boli tiež výrazným vyjadrením nášho odhodlania odmietnuť akúkoľvek separatistickú agendu týkajúcu sa Sýrie. Prebehli na základe medzinárodného práva v súlade s naším právom na sebaobranu, ako sa uvádza v článku 51 Charty OSN a v príslušných rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN 1373 (2001), 1624 (2005), 2170 (2014), 2178 (2014), 2249 (2015) a 2254 (2015) pri plnom rešpektovaní územnej celistvosti a jednoty Sýrie.

Na aké ciele ste v Sýrii útočili?
Tieto operácie sa zamerali iba na teroristické elementy a ich úkryty, útočiská, stanovištia, zbrane, vozidlá a vybavenie. Ďalej sa prijali všetky potrebné opatrenia, aby sa zabránilo akýmkoľvek škodám na civilnom obyvateľstve a infraštruktúre. Vďaka protiteroristickým operáciám a úsiliu o zaistenie stabilizácie sa viac ako 420-tisíc Sýrčanov vrátilo do svojich domovov.

S ostrou kritikou sa stretáva aj turecká podpora Azerbajdžanu v konflikte s Arménskom o sporné územie Náhorného Karabachu...
Nevidím priestor ani na kritiku našej politiky voči Náhornému Karabachu, ktorý patrí Azerbajdžanu. Agresia arménskych ozbrojených síl proti azerbajdžanským územiam a civilistom v Náhornom Karabachu a v okolitých siedmich krajoch sa začala v roku 1992. Ilegálna okupácia týchto regiónov, ktoré tvoria takmer 20 percent medzinárodne uznaného územia Azerbajdžanu, pokračuje dodnes. Azerbajdžan využíva svoje legitímne právo na sebaobranu zakotvené v článku 51 Charty OSN, aby ochránilo svoje obyvateľstvo a obnovilo svoju územnú celistvosť.

Akú úlohu zohráva Turecko, najmä jeho diplomacia a armáda, v konflikte o Náhorný Karabach?
Turecko a Azerbajdžan sa tešia bratským vzťahom, ktoré sú často opisované ako „Dva štáty, jeden národ“. V konflikte o Náhorný Karabach však naša silná podpora Baku nevychádza iba z týchto osobitných väzieb. Postavená je aj na faktoch, že Azerbajdžan je na správnej strane medzinárodného práva ako „obeť“ arménskej agresie. Turecko pritom nie je účastníkom konfliktu v Náhornom Karabachu. Naša armáda tu nehrá žiadnu úlohu. Azerbajdžanské ozbrojené sily sú v skutočnosti dosť silné na to, aby dokázali čeliť arménskej agresii bez pomoci zvonka. Turecko presadzuje mierové riešenie dosiahnuté rozhovormi na základe medzinárodného práva.

Útoky azerbajdžanskej armády však nehovoria práve o snahe nájsť mierové riešenie konfliktu...
Je dôležité uvedomiť si, že Azerbajdžan vedie v rámci medzinárodne uznaných hraníc protioperácie na svojom vlastnom území okupovanom Arménmi. Je teda na správnej strane, a to tak z morálneho, ako aj právneho hľadiska. Nemôžeme s Arménskom a Azerbajdžanom zaobchádzať rovnako, keď prvý je „okupant“ a druhý „okupovaný“. Podporujeme Azerbajdžan, a to oprávnene.

O vyriešenie sporu sa predsa mierovou cestou usiluje Európa aj ďalší globálni hráči. Prečo sa v tejto záležitosti vôbec angažujete?
Žiaľ, za takmer tri desaťročia sa v Minskom procese Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe pod vedením troch spolupredsedov nepodarilo dosiahnuť žiaden citeľný pokrok smerujúci k tomu, aby sa podarilo vyrokovať urovnanie tohto konfliktu. Arménsko so svojou nekompromisnou politikou využíva patovú situáciu. To, že sa spor nedarí vyriešiť, nahráva práve Arménsku, keďže môže pokračovať v okupácii. Vyhýba sa pritom štyrom rezolúciám Bezpečnostnej rady OSN, ktoré požadujú jeho okamžité, úplné a bezpodmienečné stiahnutie z okupovaného územia. Arménsko takisto odmieta rozhodnutia OBSE prijaté v rovnakom zmysle. Je zrejmé, že Azerbajdžan je v tomto konflikte poškodenou stranou. Naši partneri to vedia, ale nedokážu v tejto veci konať. My budeme aj naďalej hovoriť pravdu, hoci ostatní sa rozhodli nerobiť tak.

Prijali by ste súčasný stav, teda región pod kontrolou Arménov, avšak s istými ústupkami pre Azerbajdžancov? Alebo jediným riešením je návrat Náhorného Karabachu pod kontrolu Baku?
Ako som už povedal, Turecko sa vždy zasadzovalo za riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu dosiahnuté prostredníctvom rokovania. Status quo, čo znamená pokračovanie okupácie 20 percent azerbajdžanského územia Arménskom v rozpore s medzinárodným právom a rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN, však nie je prijateľné ani udržateľné. V dôsledku etnických čistiek, ktoré Arménsko spáchalo na azerbajdžanskom obyvateľstve v Náhornom Karabachu a siedmich priľahlých krajoch okupovaných Arménmi, sa milión Azerbajdžancov stalo vnútorne presídlenými osobami. Ich domovom je však Náhorný Karabach a priľahlé okresy. Arménska administratíva navyše urýchlila nelegálne osídlenie Náhorného Karabachu etnickými Arménmi z Blízkeho východu, aby ďalej menila jeho demografickú štruktúru.

Väčšia autonómia pre azerbajdžanských obyvateľov, prípadne rozdelenie regiónu medzi Arménsko a Azerbajdžan teda nie je riešením?
Právne je však Náhorný Karabach územím Azerbajdžanu. Je iracionálne čo i len uvažovať o autonómii azerbajdžanských obyvateľov na ich vlastných územiach. Mierové a trvalé riešenie tamojšieho konfliktu musí byť v súlade so zásadami OBSE a založené na rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN, ktoré požadujú okamžité, úplné a bezpodmienečné stiahnutie okupačných arménskych síl z územia Azerbajdžanu. Arménsko musí rešpektovať územnú celistvosť a zvrchovanosť Azerbajdžanu.

Niektorí západní predstavitelia a médiá tvrdia, že Turecko zhromažďuje a vysiela do Náhorného Karabachu džihádistov zo Sýrie...
Presne tento druh dezinformácií pumpuje do médií arménska propaganda. Arménsko sa už predtým uchýlilo k takýmto falošným obvineniam, aby zakrylo svoju vlastnú agresiu a odvrátilo pozornosť od prebiehajúcej okupácie. Teraz sa samo seba snaží vykresliť ako obeť. Zároveň pokračuje v delostreleckej a raketovej paľbe na civilné obyvateľstvo a infraštruktúru v Azerbajdžane. Každý, kto má zdravý rozum a minimálne vedomosti o súčasnej situácii v Náhornom Karabachu, to predsa musí jasne vidieť. Navyše tieto nepodložené obvinenia už jednoznačne odmietli úrady v Turecku aj Azerbajdžane. Sú to vymyslené a skreslené správy s nulovou dôveryhodnosťou. Na druhej strane sme hlboko znepokojení oveľa relevantnejšími a dôveryhodnejšími správami o teroristoch z PKK/YPG, ktoré Arménsko presunulo do Náhorného Karabachu z Iraku a zo Sýrie. Vyzývame medzinárodné inštitúcie a zodpovedné médiá, aby tieto správy vážne prešetrili.

To je váš pohľad na vec, Európa zase tvrdí niečo iné. A vyčíta vám aj iné veci. Lídri EÚ vám poslali prísne varovanie v súvislosti s ťažbou nerastných surovín v sporných vodách pri pobreží Cypru...
Rozhodnutia Rady EÚ zo začiatku októbra nepomáhajú vytvárať úrodnú pôdu pre to, aby sme mohli pracovať na ďalšom rozvoji vzájomných vzťahov. Nie sú totiž založené na rovnosti. Boli navrhnuté s cieľom uprednostniť solidaritu v Únii pred spravodlivosťou. A preto sú ďaleko od toho, aby boli objektívne a nič „neopomenuli“. Ak si EÚ želá, aby v regióne vládla bezpečnosť a stabilita, mala by konať na základe konzultácií a spolupráce s Tureckom.

Cyprus je predsa členskou krajinou Európskej únie a vašimi krokmi sa cíti ohrozený. Odopierate EÚ, aby bránila svojho člena?
Ako som už spomenul, potrebujeme mať spoločné ciele – väčšiu angažovanosť a dialóg. Avšak vydieranie Turecka v otázkach, ako sú námorné zóny, kde EÚ v skutočnosti nemá žiadne kompetencie, by len zvýšilo naše odhodlanie chrániť suverenitu a zvrchované práva nás aj cyperských Turkov v Egejskom mori a vo východnom Stredomorí. Dejiny ukazujú, že reštriktívne opatrenia či sankcie nie sú tým správnym nástrojom pri riešení sporov a v snahe o dosiahnutie spoločného porozumenia. Práve naopak, sú značne kontraproduktívne.

Neobávate sa, že takouto politikou brzdíte svoju integráciu? Aký je vôbec váš postoj k plánom vstúpiť do Únie?
Vstup do EÚ zostáva pre Turecko strategickou prioritou. Avšak predlžované a politicky blokované rokovania vyvolávajú otázky o budúcnosti našich vzťahov. Problém je jasný – EÚ dosiaľ preferovala politiku umožňujúcu niektorým členským krajinám zneužívať členstvo v Únii tým, že do nej prinášali svoje bilaterálne problémy s Tureckom. K dnešnému dňu tak technické záležitosti v našom prístupovom procese čelia politickým a umelým blokádam. My tento proces chceme opätovne oživiť, avšak EÚ musí konať v súlade so svojimi záväzkami a zachovať pre Turecko otvorenú perspektívu vstupu. Ak sa Únia chce stať a zostať skutočnou regionálnou a globálnou mocnosťou, potrebuje na to Turecko.

Obe naše krajiny sú spojencami v rámci Severoatlantickej aliancie. Akú úlohu hrá NATO v zahraničnej a vo vojenskej politike vašej krajiny?
NATO je ústredným pilierom plánovania národnej obrany a politiky Turecka. Podobne sme aj my prominentným spojencom NATO. Sme hrádzou, ktorá ako prvá odpovedá na mnohé výzvy prichádzajúce z rôznych smerov. Tým významne prispievame k transatlantickej bezpečnosti. Turecko navyše poskytuje komplexné príspevky do všetkých misií a operácií NATO.

Dlhoročným rivalom Aliancie NATO je Rusko, s ktorým vo vojenskej oblasti intenzívne spolupracujete. Nezdá sa vám, že tu hráte na dve strany?
Členstvo Turecka v NATO aj našu spoluprácu s Ruskom treba vnímať v ich špecifických súvislostiach, ako i v kontexte prevládajúcej geostrategickej reality. Preto sa tieto dve formy spolupráce navzájom nevylučujú. Z tohto dôvodu sa tešíme na to, že naši spojenci preukážu jednoznačnú solidaritu s Tureckom, pokiaľ ide o hrozby namierené na našu národnú bezpečnosť. Patrí sem obzvlášť boj proti terorizmu vo všetkých jeho formách a prejavoch. Na druhej strane Rusko je naším susedom a nepochybne dôležitým aktérom v celom regióne. Množstvo konfliktov, ktoré sú v tejto oblasti, si vyžaduje neustály dialóg s Moskvou. Naše postoje sa v niektorých otázkach vrátane regionálnych tém odlišujú. Musíme sa však s Rusmi rozprávať a spolupracovať s nimi, ak to je možné.

Rusko však má s EÚ i NATO v politických aj vojenských veciach veľmi odlišné názory, v mnohých prípadoch až spory...
My sa snažíme minimalizovať rozdiely a s týmto cieľom posilňovať spoločnú pôdu. Na bilaterálnej úrovni spolupracujeme s Ruskom v mnohých oblastiach, ako je energetika, cestovný ruch či stavebníctvo. Chceme, aby náš dialóg prispel k regionálnej a medzinárodnej stabilite. Príkladom tohto úsilia je naša spolupráca v Sýrii a Líbyi. Snaha o dobré vzťahy neznamená, že sa s Rusmi na všetkom dohodneme. Ak je to však možné, tak spolupracujeme. A keď je to potrebné, tak si za touto spoluprácou stojíme.

Ďalšou dôležitou témou je migračná kríza. Grécke médiá a úrady obvinili vašu krajinu, že napriek dohode dostatočne nebojujete proti nelegálnej migrácii do EÚ...
Turecko plne dodržiava svoje povinnosti, ktoré vyplývajú zo spoločného vyhlásenia z 18. marca 2016. Vďaka úsiliu nášho národa sa nelegálne migračné toky do Európy znížili do konca minulého roka o 92 percent v porovnaní s rokom 2015. Keby Turecko tento mechanizmus nezaviedlo, od roku 2015 by sa do EÚ dostalo viac ako 1,2 milióna nelegálnych migrantov. V skutočnosti je Grécko tou poslednou krajinou, ktorá môže niečo hovoriť o záväzkoch Turecka voči spomínanému vyhláseniu a voči našim snahám o zvládanie migrácie. Porušovanie ľudských práv a ich odsúvanie do úzadia v Grécku naďalej zdobia titulky médií. Všetky krajiny musia prijať žiadosť o azyl a ponúknuť medzinárodnú ochranu tým, ktorí na to majú nárok. Grécko však týchto ľudí tlačí späť do Turecka bez toho, aby si splnilo túto povinnosť.

Ako potom vysvetlíte narastajúce počty migrantov, ktoré cez Grécko smerujú do Európy?
Zvýšený počet migrantov prichádzajúcich do Grécka nemá s Tureckom nič spoločné. Odporúčame Grékom a celej Európskej únii, aby namiesto obviňovania iných krajín riešili základné príčiny, ktoré spúšťajú migráciu. Je to potrebné, ak chcú nájsť trvalé riešenie migračnej otázky. Vyhlásenie z 18. marca 2016 bolo naozaj dobrým príkladom toho, ako môžu Turecko a EÚ konať spoločne. Žiaľ, Únia začala toto vyhlásenie považovať iba za dohodu o migrácii. EÚ pritom ani v tej časti dohody, ktorá rieši migráciu, nedodržala v plnej miere svoje záväzky. A Únia blokovala aj pokrok v ďalších prvkoch tohto vyhlásenia.

Ktoré oblasti máte na mysli?
Napríklad prístupové rokovania, modernizáciu colnej únie, liberalizáciu vízového režimu, spoluprácu v boji proti terorizmu či zintenzívnenie dialógu na vysokej úrovni. Preto sme cítili urgentnú potrebu prehodnotiť toto vyhlásenie, aby sme vytvorili spravodlivú a udržateľnú spoluprácu v oblasti migrácie a dali nový impulz vzťahom medzi Tureckom a EÚ. Spoločné úsilie o prehodnotenie vyhlásenia z 18. marca sa však spomalilo. Na naše návrhy sme ešte nedostali konkrétnu odpoveď. Naďalej sa pritom budeme usilovať o naplnenie tohto cieľa.

Prezident Recep Tayyip Erdogan pred pár mesiacmi varoval, že Turecko pošle migrantov a utečencov do Európy. Bulharsko a Grécko potvrdili, že Turecko prepravilo stovky migrantov k hraniciam s EÚ. A Erdogan vo februári uviedol, že Turecko otvorilo hranice s Európou. Nezdá sa to ako znak konštruktívnej spolupráce...
Kategoricky odmietame ničím nepodložené obvinenia a tvrdenia, že Turecko núti žiadateľov o azyl ísť do Európy. Turecko nesie na svojich pleciach už niekoľko rokov humanitárne bremeno prílevu utečencov. Hoci však nikoho nenútime odísť, zároveň nikoho nasilu nedržíme v našej krajine. V súlade s našimi medzinárodnými záväzkami dôsledne dodržiavame princíp o nevyhostení. Ak by chceli z Turecka odísť do bezpečných tretích krajín, môžu tak slobodne urobiť. Medzinárodné právo a taktiež legislatíva Európskej únie hovoria jasne. Každá krajina musí splniť svoje medzinárodné záväzky, aby ochránila žiadateľov o azyl.

Dohoda však predsa hovorí o tom, že utečencov nebudete púšťať do EÚ...
Turecko si splnilo všetky svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z vyhlásenia z 18. marca 2016. EÚ však nedokázala dodržať svoje vlastné záväzky. Od začiatku utečeneckej krízy ju vyzývame, aby naozaj znášala bremeno zodpovednosti za utečencov a žiadateľov o azyl. Napriek našim výzvam a apelom Únia zatvára oči nad humanitárnymi tragédiami v našom regióne. Namiesto pomoci v krajinách pôvodu chcela na svojich hraniciach zastaviť žiadateľov o azyl. Zdá sa vám to ako prejav konštruktívnej spolupráce?

Koľko utečencov sa u vás momentálne nachádza?
Na našom území hostíme okolo štyroch miliónov utečencov. Okrem toho naďalej zasielame humanitárnu pomoc miliónom vnútorne presídlených osôb v severnej Sýrii. Všetku podporu utečencom v Turecku aj v severnej Sýrii poskytujeme z našich vlastných zdrojov. Mnohokrát sme opakovali, že naše kapacity sú vyčerpané. Nemáme už prostriedky na zvládnutie novej migračnej krízy ani na zastavenie žiadateľov o azyl, ktorí chcú opustiť Turecko. Celkový príspevok, ktorý sme dostali od medzinárodného spoločenstva, zďaleka nespĺňa očakávania miliónov utečencov.

Počas nedávnej bezpečnostnej konferencie Globsec ste sa v Bratislave stretli s vaším gréckym rezortným partnerom Nikosom Dendiasom. Hovorili ste s ním práve o týchto kontroverzných témach?
S ministrom Dendiasom sme na okraj konferencie Globsec hovorili o najnovšom vývoji vo východnom Stredomorí. Aby som to stručne zhrnul, dohodli sme sa na pokračovaní prieskumných rozhovorov a na stanovení harmonogramu nadchádzajúcich stretnutí. V každom prípade sa za progresívny dá považovať krok zo strany Grécka, že minister Dendias bol konečne schopný stretnúť sa so svojím tureckým náprotivkom. Dúfame, že uvidíme pozitívnejší prístup k problémom vo východnom Stredomorí. V záujme spravodlivého a trvalého riešenia súčasných problémov by kanály pre dialóg mali vždy zostať otvorené, nech už sa deje čokoľvek.

Čo ste ešte v našej metropole stihli?
V bratislavskej Vrakuni som sa napríklad zúčastnil na slávnostnom odhalení pamätníku tureckým vojakom, ktorí padli počas prvej svetovej vojny.


Kto je Mevlüt Čavušoglu
Dlhoročný turecký diplomat a politik je ministrom zahraničných vecí od roku 2015. Je blízkym spolupracovníkom prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, s ktorým spoluzakladal vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja. V rokoch 2010 až 2012 bol predsedom parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Bratislavu navštívil 8. októbra v rámci konferencie Globsec, kedy vznikol tento rozhovor.

Najčítanejšie témy