5. Český expert pre HN: Ľudia si uvedomili, že vedenie krajiny je úplne neschopné

Snímka: Reuters

V noci na pondelok sme videli najmohutnejšie protesty proti režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka od jeho nástupu k moci v júli 1994. Ako vnímate túto situáciu?
Vnímam to ako jeden z najhorších scenárov, ktoré som predpokladal. Horší by bol už len ten, ak by naozaj došlo k masovému nasadeniu armády na potlačenie demonštrácií. Teraz sme videli, že v uliciach Minsku a ďalších bieloruských miest boli masovo nasadzovaní policajti z protikrízovej jednotky OMON aj tajnej služby KGB, ktorí mali zlikvidovať akékoľvek protesty. K nasadeniu armádnych zložiek alebo strieľaniu do davu zatiaľ došlo v úplne minimálnej miere. Použili sa iba gumové projektily, zábleskové granáty, vodné delá a ďalšie podobné protikrízové prostriedky.

Prekvapila vás sila odporu?
Táto situácia do veľkej miery zodpovedá tomu, čo som očakával a čoho som sa obával. Protesty boli nielen v Minsku, ale aj v ďalších zhruba dvoch desiatkach miest po celom Bielorusku. A my sme boli svedkami toho, že bieloruský režim to skrátka nezvláda. Nasadil síce masové prostriedky v Minsku, ale situáciu v miestnych a regionálnych centrách už nemá pod kontrolou. Hovorilo sa napríklad o situácii v Pinsku, menšom meste, kde sa zišlo asi dvetisíc protestujúcich. Tí počtom výrazne prevýšili predstaviteľov polície a ďalších poriadkových zložiek, ktorí sa následne z ulíc stiahli. Demonštranti mali prevahu aj v ďalších mestách. Niekde sa dokonca bezpečnostné sily vzdali, prípadne v troch centrách kráčali spolu s protestujúcimi. Tieto nepokoje sú nepochybne väčšieho charakteru, než mnohí predpokladali.

Čo ženie protestujúcich vpred, len voľby, alebo aj iné faktory?
Hnev proti Lukašenkovi narastá nielen v súvislosti s masovo falšovanými výsledkami volieb, ale aj so stupňujúcim sa násilím krízových zložiek. Polícia týmito zákrokmi prilieva olej do ohňa. Demonštrácie z nedele na pondelok sa konali dlho do noci, ľudia sa rozchádzali domov až do piatej či šiestej hodiny ráno. A pokračovalo sa aj v noci na utorok. Sme teda svedkami veľkej eskalácie napätia, ale zároveň aj narastajúcej agresie polície. Poriadkové zložky nasadzujú proti demonštrantom neprimerané prostriedky, na záberoch vidieť veľa zranených, dokonca sa hovorí, že jeden mladý človek údajne zomrel. Zrazilo ho policajné auto alebo vojenská technika. Takže nepochybne je tu potenciál na ďalšiu eskaláciu konfliktu, ktorú môžeme vidieť v najbližších dňoch.

Ako na toto dianie reaguje bieloruská opozícia?
Lukašenkova protikandidátka Svitlana Cichanovská neuznala oficiálne výsledky volieb a sama sa vyhlásila za ich víťazku už v prvom kole. Bol to do veľkej miery oprávnený krok, ale určite ešte viac prehĺbil napätie. Vychádzala pritom z nezávislých výsledkov asi 20 volebných komisií, ktoré boli monitorované opozíciou. Vznikli exit polly, ktoré dokazujú, že Lukašenkova podpora je rekordne nízka – niekde medzi piatimi až 10 percentami. Prezident sa za 26 rokov svojej vlády nikdy s takouto nízkou popularitou nestretol.

Sú tieto čísla prezentované opozíciou vôbec reálne?
Samozrejme, musíme byť trochu zdržanliví voči tým opozičným hlasom, ktoré hovoria, že Cichanovská dostala v nedeľňajšom prvom kole volieb 70 až 80 percent hlasov. To je podľa mňa prehnané. Na druhej strane hovoria, že minimálne by sa malo uskutočniť druhé kolo, ak už by tesným spôsobom nezvíťazila v tom prvom. Takže určite je za čo demonštrovať a vyžadovať naplnenie demokratickej vôle obyvateľov.

Môže Lukašenko súčasnú situáciu vôbec zvládnuť a protesty potlačiť?
Tie demonštrácie sa konajú skutočne po celej krajine a režim skrátka nemá páky ani fyzické kapacity, aby odpor všetkých týchto ľudí potlačil prostredníctvom represií. V tejto chvíli sme v určitom patovom bode, keď dochádza k masovému zatýkaniu. Potom však prichádzajú ďalší a ďalší ľudia, aby vyjadrili svoju solidaritu a pridali sa k tým protestom. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať v ďalších dňoch.

Pri protestoch údajne zomrel mladý človek. Môže nám to pripomínať údajného študenta Martina Šmída, o ktorom sa hovorilo, že zomrel počas demonštrácie v Prahe 17. novembra 1989. Sú tam aj ďalšie paralely s Československom?
Určite je to niečo, na čo sme my v Československu veľmi citliví, pretože sme niečo podobné sami zažili v spomínanom roku 1989. Do veľkej miery je to charakterom protestov podobné, aj keď tá paralela tam úplne nesedí v tom, že súčasný bieloruský režim má oveľa väčšiu vôľu bojovať o prežitie. Navyše má za sebou nielen políciu, ale aj sofistikované technologické prostriedky na potlačovanie demonštrácií. Oni sa na to veľmi dlho pripravovali. To, že sa im nepodarilo protesty skrotiť, je do veľkej miery prejavom odhodlania a hnevu demonštrantov. A tu je ten rozdiel. Naozaj si nemyslím, že v roku 1989 bol náš komunistický režim v Československu takto pripravený na akúkoľvek formu demonštrácie takéhoto rozmeru. Lukašenkov aparát pritom apeloval na lojalitu všetkých zložiek vrátane polície, protikrízových jednotiek OMON, tajnej služby KGB aj vojenských síl, ktoré sme tiež videli v uliciach Minsku.

Môžeme tieto demonštrácie porovnať s inými predchádzajúcimi protestmi v Bielorusku?
Určite by sme nemali zabúdať na skúsenosti z roku 2010, keď toto bolo niečo podobné. Po voľbách, v ktorých zvíťazil Lukašenko, takisto dochádzalo k masovému zatýkaniu a mláteniu demonštrantov. Celý rad ľudí na dlhý čas posadili do väzenia. Toto sa dnes opakuje. Nový je však regionálny prvok. Skrátka sa nedá po celej krajine potlačiť demonštrácie. Už to nie je len Minsk, ktorý bol dejiskom nepokojov v spomínanom roku 2010. Ďalšou vecou je únava z Lukašenka. Všetok ten protestný elektorát je ešte o poznanie silnejší, než bol predtým. A v hre sú ešte tri dôležité faktory, ktoré zatiaľ vidím.

Ktoré sú to faktory?
Prvým z nich je nezvládnutá bieloruská reakcia na pandémiu koronavírusu. To sa Lukašenkovi jednoducho nepodarilo. Ľudia si uvedomili, že vedenie krajiny je úplne neschopné, nedokáže zaistiť ich bezpečnosť a návrat do normálneho života. Druhá vec je hospodársky prepad súvisiaci s pandémiou a tragické ekonomické podmienky hlavne na regionálnych úrovniach, na vidieku a v menších centrách. Aj toto ľudia veľmi pocítili v uplynulých mesiacoch. No a tretí faktor súvisí s vonkajšou politikou Bieloruska, najmä so vzťahmi s Ruskom. Pretože ani v tejto oblasti sa nedarí dlhodobo nastoliť nejakú harmonickú formu spolupráce a partnerstva, ktorá by bola obojstranne prijateľná a výhodná.

Kde sa momentálne nachádzajú vzťahy s Ruskom?
Bieloruský režim je pod veľkým tlakom, aby sa krajina ďalej integrovala s Ruskom. Na druhej strane sa s takýmto vývojom Lukašenkov režim nechce zmieriť. V niektorých situáciách dokonca vzájomné vzťahy s Ruskom eskaluje. To tiež ľuďom prekáža a určite by sme na to nemali zabúdať. Videli sme to napríklad v prípade zatknutia bankára Viktara Babaryku, jeho syna Eduarda a ďalších ľudí z Belgazprombanku alebo v prípade eskalácie situácie okolo Wagneovej armády.

Vidíte reálne, že ak by sa k moci v Bielorusku dostal prozápadný líder, Moskva by mohla zasiahnuť?
Pre Rusov by to určite znamenalo rozsvietenie červenej kontrolky. Veľmi by zvažovali, či nemajú do tej situácie zasiahnuť. Aj keď si skôr myslím, že oni idú cestou prevencie. Z ich pohľadu je najvýhodnejšie, aby v tejto chvíli zostal pri moci Lukašenko. Je síce veľmi nepredvídateľný a vypočítavý, na strane druhej je to však stabilný partner, ktorého síce nemajú radi, ale poznajú ho. A to posledné, čo by chceli, je to, aby nastala nejaká ďalšia ukrajinská situácia, keď by sa väčšina obyvateľstva postavila proti Rusom. Do úvahy nepripadá ani arménska cesta, keď sa k moci dostal premiér Nikol Pašinjan vďaka tomu, že nerobí geopolitiku, ale domácu politiku.

V čom je rozdiel oproti Arménsku?
Situácia v Bielorusku je oveľa citlivejšia aj geopoliticky. Bielorusi susedia s krajinami NATO. Rusi tam potrebujú pokoj a akési svoje predpolie, kde môžu operovať. Takže Rusko má záujem udržať Lukašenka pri moci, ale chce ho mať slabého, aby mohlo ďalej pokračovať s integračnými plánmi. Táto integrácia sa stupňuje a zrýchľuje. Od roku 2018 bolo vytvorených asi 31 cestovných máp, podľa ktorých má táto integrácia prebiehať. Podľa posledných informácií by poslednou z týchto cestovných kariet malo byť vytvorenie spoločnej meny a inštitúcií vrátane politických orgánov s Ruskom. Do veľkej miery by to znamenalo pohltenie Bieloruska Ruskom.

Ako na tieto snahy reaguje Lukašenko?
Dlhodobo proti tomu vystupuje, aj keď nie vždy sa mu to darí. Len za posledný rok sme boli svedkami desiatok stretnutí na najvyššej úrovni vrátane účasti samotného Lukašenka, ale i veľvyslancov a rôznych zástupcov ministerstva zahraničných vecí, ktorí o tom vyjednávali. Ruský režim mal na to chuť, ale Bielorusi ďalej vzdorovali. Takže ak nastane situácia, že sa Lukašenko udrží pri moci, ale bude slabý, tak to, samozrejme, bude iba nahrávať Rusku a pôjde to cestou jeho záujmov, najmä aby ďalej pokračovala integrácia. Z tohto pohľadu môžeme byť paradoxne znepokojení, ak by protesty oslabili Lukašenka, ale neodstavili ho od moci.

Naopak, ak sa moci ujme prozápadná vláda, môžeme čakať postupné zbližovanie s Európskou úniou a zánik plánov na integráciu s Ruskom?
Keď sa pozriete na vyjadrenia Cichanovskej alebo jej manžela Sergeja, tak uvidíte, že oni chcú tú integráciu s Ruskom úplne ukončiť. Rozhodne nemajú záujem o zväzový štát. Majú chuť spolupracovať so Západom. Chcú tiež pomerne rozsiahlym spôsobom reformovať politický systém v Bielorusku, vrátiť sa k ústave spred roku 1994. Vtedy prebehla séria referend, aby Lukašenko mohol zostať pri moci až do dnešných dní. V tomto smere majú manželia Cichanovskí pomerne radikálne požiadavky, čo, samozrejme, veľmi znepokojuje Rusko. Na druhej strane sme videli celý rad proruských kandidátov, síce nie úplne otvorene podporovaných Moskvou, ale s veľmi silnými proruskými tendenciami.

Ktorí to boli kandidáti?
Napríklad práve spomínaný Viktar Babaryka alebo Varelij Cepkalo. Oni sú ľudia úplne iného razenia a proti Lukašenkovmu režimu sa rozhodli vystúpiť, hoci boli do veľkej miery jeho produktom a súčasťou, v jednom prípade vo finančnej sfére a v druhom v diplomacii. Oni apelovali aj na Moskvu, aby zasiahla, pretože Lukašenko vystupuje proti ruským záujmom, pričom oni si prajú silnejšiu spoluprácu s Rusmi. Takže hoci to neboli priamo Ruskom vytvorení kandidáti, tiež celkom zaujímavým spôsobom zamiešali karty vo volebnej kampani.

Najčítanejšie témy