V čase našej uzávierky ešte nebolo známe, no s najvyššou pravdepodobnosťou je ním Miguel Díaz-Canel, o ktorom sa hovorilo už dlho.
Samotná voľba bola celkom jednoduchá. Kandidátku pripravil Národný výbor kandidatúry, kontrolovaný stranou, a zhromaždenie ju jednoducho muselo schváliť.
Alebo neschváliť, to sa však ešte nestalo – zdá sa, že výbor vie presne vystihnúť názory viac ako 600 členov zhromaždenia. Nebola potrebná ani predvolebná kampaň, v skutočnosti je vlastne zakázaná. Nezávislý kubánsky spravodajský portál 14ymedio pred voľbou robil medzi občanmi anketu o tom, koho by si predstavovali ako ďalšieho prezidenta a prečo.
Staršia pani priznáva, že nepočula žiadneho z možných kandidátov: „Myslím si však, že všetci sú dobrí. No chcela by som, aby sa prezidentom stal Díaz-Canel. Všetci majú dobré projekty, ale on sa zameriava na mládež, študentov a ekonomiku.“
V inej ankete sa Díaz-Canel pozdáva mladému inžinierovi, študovali totiž na rovnakej škole. „Je pragmatickým mužom a je vyškolený v kolektívnej pracovnej disciplíne, takými sme všetci inžinieri,“ vysvetľuje. Iný mladík si však nemyslí, že výmena lídra prinesie zmenu.
„Všetko je to isté, toto sa nemení. Oni vedia, že akýkoľvek pohyb by mohol destabilizovať celý systém,“ konštatuje.
Miguel Díaz-Canel má 57 rokov a svoj život zasvätil straníckemu aparátu a pomalému, ale istému postupu nahor. Je elektroinžinierom a už v mladosti patril do Jednoty mladých komunistov. Neskôr sa stal sekretárom strany v jednom z regiónov, až nakoniec vicesekretárom celej strany.
Počas jeho regionálneho pôsobenia si získal obraz takzvaného aperturistu, otvoreného človeka – mal totiž rád Beatles a podporoval progresívnejšie kultúrne centrum.
Abraham Jiménez z digitálneho časopisu El Estornudo však upozorňuje, že jeho jediné zásluhy spočívajú v tom, že „je prvým lídrom, ktorý sa narodil po revolúcii a dostal sa na miesto viceprezidenta, a zároveň jediným Kubáncom, ktorý si dovolil prísť do úradu s tabletom.“