8. Bezpečnostný expert Balabán: Olympiáda v Kórei boje na Blízkom východe nezastaví

Cez víkend došlo k tvrdému vojenskému stretu medzi Izraelom a Sýriou. Stalo sa tak v čase, keď sa v Pjongčangu ešte len rozbiehala zimná olympiáda. Snažili sa vojenskí stratégovia využiť fakt, že svet momentálne viac upiera pozornosť na dianie v Južnej Kórei a boje v Sýrii si nebude všímať?
Podľa mňa tu nemôžeme hľadať priamu súvislosť. Iné to bolo napríklad v prípade konfliktu Ruska s Gruzínskom v roku 2008. Vtedy sa svet pomerne zvedavo zapozeral na letnú olympiádu v čínskom Pekingu, ktorá sa konala v rovnakom termíne. Tam by som určitú súvislosť možno videl.

V čom sa teda odlišuje situácia spred desiatich rokov a dnes?
Na rozdiel od rusko-gruzínskeho konfliktu je vojna v Sýrii výsledkom dlhodobej nestability v tejto oblasti. S olympiádou v Južnej Kórei by som dianie z posledných dní rozhodne nespájal. Situácia na Blízkom východe má charakter dlhotrvajúceho konfliktu, ktorý prebieha kontinuálne a olympijské hry naň nemajú vôbec žiadny vplyv.

Pred štyrmi rokmi, krátko po skončení zimnej olympiády v Soči, anektovala ruská armáda Krym. Tam sa dalo predpokladať, že prezident Vladimir Putin nechcel na svoju krajinu vrhnúť zlé svetlo počas olympijských hier a s anexiou Krymu čakal až na ich koniec...
Presne tak. Ale do konfliktu v Sýrii je zapojený celý rad aktérov, ktorí na ňom majú svoj záujem. Táto olymiáda ich v podstate nelimituje. Navyše, Izrael síce udrel na Sýriu, z jeho strany však ide v podstate o akýsi akt vyjadrenia obáv z toho, že by sa vzniknutá situácia mohla dotknúť izraelských bezpečnostných záujmov. A toto s olympiádou skutočne nemá nič spoločného.

Olympiáda sa však priamo dotýka situácie na Kórejskom polostrove, kde sa športové hry konajú. Môže účasť severokórejských športovcov či návšteva sestry Kim Čong-una v Pjongčangu prispieť k zmierneniu napätia medzi oboma znepriatelenými národmi?
Z histórie poznáme prípady takzvanej športovej diplomacie. Môžem pripomenúť napríklad pingpongovú diplomaciu, ktorá v 70. rokoch minulého storočia prispela k normalizácii vzťahov medzi Čínou a Spojenými štátmi. V tomto prípade by som však bol pomerne opatrný. Samozrejme, príchod olympionikov zo Severu či návšteva Kimovej sestry môžu byť určitým výrazom snahy ukázať prívetivejšiu tvár severokórejského režimu. Neprikladal by som však tomu nejaký zásadnejší význam. Nepovažujem to totiž za žiadny obrovský prielom. Veľké zmeny sa od toho očakávať rozhodne nedajú.

Z tohto pohľadu sa zdá, že väčšiu ochotu rokovať so Soulom prejavoval Kim Čong-il, než jeho syn a súčasný líder v Pchjongjangu Kim Čong-un...
Áno, na počiatku aktuálneho storočia sme boli svedkami slnečnej diplomacie medzi Severnou a Južnou Kóreou. Tá znamenala, že sa po desaťročiach mohli opäť navštíviť príslušníci rozdelených rodín. V tejto dobe sa hovorilo, že ide o zásadný krok, ktorý povedie k upokojeniu napätia na Kórejskom polostrove. Nakoniec sa však ukázalo, že to boli iba falošné nádeje. V tomto prípade by som to videl rovnako.

Takže nevidíte šancu, že by sa niečo zmenilo?
Vidím iba jednu vec, ktorá by mohla byť do určitej miery významná. Je to fakt, že vôbec prvýkrát od skončenia Kórejskej vojny v roku 1953 navštívil južnú časť rozdeleného polostrova vysokopostavený predstaviteľ režimu v Pchjongjangu. Konkrétne je to diktátorova sestra Kim Jo-čong. Ale ako hovorím, v tejto fáze nevidím žiadne náznaky, že by to nejako zásadne zmenilo politiku severokórejského režimu.

Najčítanejšie témy