Prvé drogy okúsili ako deti. Keby sa nedostali na liečenie, dnes sú mŕtvi

Prvé drogy okúsili ako deti. Keby sa nedostali na liečenie, dnes sú mŕtvi

Keď mladiství prichádzajú do resocializačného centra, odmietajú si priznať, že sú závislí od psychoaktívnych látok.

Dva domy na jednej z ulíc Borského svätého Jura nijako nevytŕčajú z pokojnej atmosféry záhoráckej dedinky. Iba ceduľa za bránou nenápadne pripomína sídlo resocializačného centra Road – Tomky. Nežije tu šťastná rodinka, ale dve desiatky mladistvých, ktorí sa usilujú prebiť späť k normálnemu životu.

 Keď sem prichádzajú, prezrádza ich čudné držanie tela, vyprázdnené pohľady i vlasy, na ktorých badať, že nie sú zvlášť udržiavané. Ich nedbanlivý imidž často sprevádza potlač s drogovou tematikou na tričkách. Pri návšteve redaktorov HN v zariadení nezriedka padali slová o prechádzaní vlastným peklom. Vyznievali by ako klišé, keby neboli také pravdivé.

Ničenie životov

 Tomáš si v resoce preskákal už dva roky. „Predtým som v hlave nemal nič len marihuanu. Bola pre mňa posvätná,“ hovorí. Prvýkrát sa s ňou dostal do kontaktu doma. Otec ju pestoval v skleníku. Synova cesta k rastlinám s typickými listami však tadeto neviedla. Svoj prvý šluk si už nepamätá, hoci má ešte len 18 rokov. Možno tak v trinástich?

 Na tvrdé drogy prehupol ešte ako školák. Začal navštevovať diskotéky a svoj repertoár rozšíril o extázu, kokaín i LSD. Psychoaktívne látky začal aj predávať. „Ničil som ľudom životy a využíval ich vo svoj prospech. Celé zle.“ Dvakrát sa pustil do štúdia na strednej škole. Z jednej ho vykopli, z druhej odišiel sám.

 Tomášov životný kolobeh sa zúžil na predaj drogy, následne ponorenie do stavu blaženosti a znovu predaj. Po rozvode rodičov zostal žiť v jednej domácnosti s otcom, babkou a dedkom. Zvysoka kašľal na to, že s ním nemohli vydržať a len sa trápili. Bol vulgárny aj na svoje dievča, ktoré sa ho zúfalo pokúšalo zachrániť. Skrátka: „Najväčší hajzel a parchant.“

 Balansoval na hrane zákona. Keď sa uňho vo dverách objavili chlapi v zelených uniformách, nemohli nenájsť podozrivé balíčky. Dílerovi zavesili na krk paragraf s hrozbou jedného až päť rokov za mrežami. Ani po druhý raz neodišli naprázdno. Paragraf sa nafúkol na desať rokov.

 Tomášovi sa podarilo dosiahnuť dohodu o vine a treste. Verdikt – dva roky podmienečne plus liečba. „Basa nič nepomôže. Možno len ochráni ľudí pred dílermi. Mal som obrovské šťastie,“ uvedomuje si. Vlastne hneď na dvakrát, pretože za šťastný zásah osudu pokladá aj pobyt v resocializačnom centre. Neklame, keďže vzhľadom na dosiahnutie plnoletosti tam už nemusí byť.

 Zaradil sa medzi „gwerkárov“, čo v slangu centra znamená chránené bývanie na bratislavskej Gwerkovej ulici. V meste si našiel aj prácu, no dva dni v týždni trávi dobrovoľne v Borskom svätom Jure. „Až tu mi zaplo, aké som mal hrozne choré vnímanie. V hlave som mal úplne nasr... Myslel som, že drogy budem predávať do konca života.“

Úteky

 Len výnimočne si noví členovia komunity priznávajú, že sú závislí. Ich duše má v rukách tím odborných pracovníkov. „Keby sa k nám nedostali, tak sú dnes všetci mŕtvi, to si verejnosť ani neuvedomuje. Ani len marihuana nie je žiadna pohodička. Nebola a nebude,“ zdôrazňuje sociálna pracovníčka Hana Pašmíková.

 Jej zverencom sa mnohokrát dá dohovoriť len s ťažkosťami. Môžete sa pred nich postaviť, hučať do nich, oni nevnímajú. Ich jedinou víziou je cesta von. Úteky nie sú teda mimoriadnou udalosťou a v poslednom čase aj stúpol ich počet. Treba ich však brať aj v takom kontexte, že niektorým silným fajčiarom stačí, keď vybehnú len do dediny. Na zemi nájdu ohorok cigarety a vrátia sa.

 „My s tu nebavíme o nejakom tanečnom krúžku, ale o droge. Každý z nich si prešiel vlastným peklom a je naozaj ťažké ju nezobrať,“ zastáva sa detí Pašmíková. Každé sa aj po kratučkej vychádzke musí podrobiť osobnej prehliadke. Musí si byť vedomé, že do centra nič neprenikne. To je alfa a omega úspešnosti.

Prvé drogy okúsili ako deti. Keby sa nedostali na liečenie, dnes sú mŕtvi

Najčítanejšie témy