Makajú zadarmo. A štátu za prácu ešte aj platia

Makajú zadarmo. A štátu za prácu ešte aj platia

Hrad Hrušov je priam biblickým príbehom zmŕtvychvstania. Majú to na svedomí manželia Blahovci z Nitry.

Prichádzajúc autom zo Skýcova, ani netušíme, že pneumatiky kĺžu po vozovke, ktorej podložie je vlastne tak trochu národnou kultúrnou pamiatkou. Až neskôr sa dozvedáme, že ho zbudovali z kameňov hradu Hrušov, ktorý plienili nielen cisárski vojaci, ale aj novodobí barbari.

Naplnené korby nákladiakov odvážali materiál aj na stavbu kaštieľa v dedine. V súčasnosti musia dovážať 50 až 80 ton kameňa ročne na obnovu gotickej stavby.

Pred dvomi desaťročiami mala svoj osud už spečatený. Bolo z nej vidno len hroty niekdajších veží. Obklopoval ju les a náletové dreviny sa zahrýzali aj do samotného hradu. Nechce sa veriť vlastným očiam, keď zaparkujeme na lúke a pred nami sa týči Hrušov ako z rozprávky.

„Keby ste sem boli prišli pred rokmi, uvideli by ste len džungľu. Fakt džungľu,“ víta nás Jozef Blaho. Muž, ktorý sa spoločne s manželkou Stanislavou pustil do premeny bláznivého nápadu na realitu.

Obaja sú pedagógovia. On učí dejepis a geografiu, ona matematiku a biológiu. Hrušov im tak vsiakol pod kožu, že Jozef si urobil doktorát zo stredoveku. Stanislava len pred pár týždňami úspešne ukončila štúdium archeológie.

Tony odpadu

Blahovci bývajú v päťdesiat kilometrov vzdialenej Nitre. Po poslednom zvonení v triede Jozef sadá za volant Fabie a trieli z mesta. Ročne 160- až 170-krát. „Letím sem ako splašený, aby som sa tu nadýchal a robil a robil. Pre mňa je táto práca oddych od školy a psychohygiena,“ hovorí.

Prvá strana fiktívnej kroniky novodobých dejín kamenného strážcu obchodnej cesty spájajúcej Požitavie s Ponitrím sa otvárala v roku 1999, keď Blahovci vytiahli svojich žiakov na školský výlet. Pamiatke hrozil úplný zánik.

Posledná pozornosť jej bola venovaná na sklonku 30. rokov 20. storočia. Na podnet vtedajšieho ministerstva poľnohospodárstva prešla rozsiahlou konzerváciou.

Ňou si republika chcela uctiť jubileum prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Jeho letné sídlo v Topoľčiankach je len na skok od lúky hradu, kam „tatíček“ s obľubou jazdieval na koni.

Socialistický režim na hrady kašľal. Svojou priazňou a nalievaním peňazí poctil len pár vyvolených pamiatok a radikálne odlišný kurz štát nenabral ani po Nežnej revolúcii.

Boom nastal až na prelome milénia. Vyvolali ho zanietenci neváhajúci vysúkať si rukávy a pustiť sa do niečoho, čo iní nazývajú iba hŕbou kameňa.

Blahovcom hrad Hrušov padol do oka už pri onom legendárnom školskom výlete, hoci ho našli v žalostnom stave. Haldy odpadkov, skla i ohnísk ako pozostatok po vandrákoch a opileckých vyčíňaniach.

Učitelia sa pustili do čistenia aj s ostatnými dobrovoľníkmi. Pomocnú ruku podávali aj na okolitých zrúcaninách a zároveň zbierali cenné skúsenosti.

Aj ich „domovské“ miesto sa prebúdzalo a iba počas prvých rokov ho zbavili päť ton odpadu. „Keď sme videli, ako sa mení, ako sa ľudia k nemu nederú cez kríky, už nás to namotalo úplne,“ spomína Jozef. Aktivita už nemohla byť iba o nejakom učiteľovi s detičkami, ale potrebovala papier posvätený pečiatkou.

V roku 2005 vznikla organizácia so siahodlhým názvom Združenie na záchranu stredovekého architektonického dedičstva Nitrianskeho kraja – LEUSTACH. Zakladajúcimi členmi sa stali Jozef, manželka, babička a svokra.

Najčítanejšie témy