Slovenský barón zachraňuje rodinné sídlo

Slovenský barón zachraňuje rodinné sídlo

Peter Máriássy získal Markušovský hrad v reštitúciach. Oživuje ho už tri desiatky rokov.

Barón berie do rúk knihu s názvom Desať storočí rodu Máriássy. Zalistuje v nej a prečíta: „Len to stojí za niečo, čo urobí človek pre druhých."

Sedemdesiatdvaročný Peter Máriássy nám tak odpovedá na otázku ohľadne motivácie lopotiť sa stavbou, ktorej dni boli už prakticky zrátané. Tri desiatky rokov ako Syzifos tlačí do kopca balvan v tvare Markušovského hradu.

Je v poradí 25. potomkom rodu Máriássy a rodinné sídlo zdedil po predkoch. Od útleho detstva vedel, že jeho otec bol vlastníkom nehnuteľnosti, akákoľvek zmienka o nej však bola tabu. „Ani jeden z rodičov o nej nerozprával. Žili sme v časoch, keď bolo lepšie nevedieť nič,“ spomína barón a súčasne Maltézsky rytier. Komunistom modrá krv nevoňala.

 Nemohli však zabrániť, aby sa ešte za bývalého režimu nepustil ako amatérsky geneaológ do pedantného skúmania svojho rodokmeňa. Trvalo mu 23 rokov, kým v matrikách nevysnoril všetky dostupné údaje o narodených, zosnulých predkoch a tiež ich sobášoch.

Moloch

Po páde totality si Slovensko začalo zvykať na dovtedy neznámy pojem reštitúcia. Máriássy žiadal rodinné sídlo naspäť a po roku sa s prekvapením dozvedel, že nič sa vracať nebude. Právnička ho informovala, že hrad nezoštátnili ani za socializmu. Opätovne nadobudnutý majetok neodzrkadľoval ani len zlomky odlesku zašlého honoru.

 Máriássyho ako „nového“ vlastníka vyzval starosta obce Markušovce, aby zabránil vstupu do objektu. Ten dal zamurovať otvory i vyrobiť provizórnu bránu. „Napriek tomu miestni osadníci naďalej rozoberali sprvu drevené, neskôr aj kovové časti,“ poznamenáva barón.

 Sanácia si pýtala nemalé finančné prostriedky a jedinou ako-tak schodnou cestou sa javilo podať si žiadosť na ministerstvo kultúry v rámci programu Obnov si svoj dom. Máriássymu zo zákona plynula povinnosť postarať sa o archeologický a umelecko-historický prieskum. Vytiahol do boja s administratívnym molochom.

 Opisuje, ako museli vydať – a stále vydávajú – svoje stanoviská desiatky inštitúcií. Bez obalu priznáva, že ide o náročné a zdĺhavé procesy. „Ale podstata tkvie vždy v tom, či sa vám tomu chce venovať alebo nie.“

Občas podliehal aj skeptickým náladám a chystal sa vyzvať štát, aby hrad vyňal zo zoznamu národných kultúrnych pamiatok. A zároveň všetkých potenciálnych záujemcov o kúpu odmietal.

Najčítanejšie témy