Pred panelákom v bratislavskom Ružinove zaparkuje Suzuki Vitara. Vystúpi z neho doktorka v spoločnosti rehoľnej sestry. Odomknú kufor auta a z objemného batožinového priestoru napchatého zdravotnými potrebami vyberú zopár inštrumentov. Misia posádky je viac než jasná. Dá sa poľahky vyčítať z nápisu na aute – mobilný hospic.
Takých v krajine pod Tatrami funguje ani nie desať. Korona-nekorona, malý tím sa poberá na jednu z ďalších zastávok, v ktorej sa ľudské životy nezachraňujú. V byte ich už očakáva osemdesiatpäťročný Pavol a jeho manželka Helena. (Ich mená sme zmenili.)
Ukrutné bolesti
Senior trpezlivo sedí na stoličke vo svojej izbe. Celé telo má opuchnuté a cez obväzy na nohách mu presakuje krv. Z obličiek mu vedú hadičky vyvádzajúce moč. Aj akosi nedobre sa mu dnes dýcha. „Všetky choroby naraz prišli, všetko prišlo,“ priznáva sa nám bez akejkoľvek trpkosti. Keď mu doktorka zasvieti baterkou do každého oka, pousmeje a zažartuje: „Oči mi ešte blikajú.“
Manželský pár postaršej pani, ktorá ich nestraší bielym plášťom, plne dôveruje. Bodaj by aj nie, veď Kristína Križanová je priekopníčkou paliatívnej starostlivosti na Slovensku. Vďaka nej v roku 1995 vzniklo v Národnom onkologickom ústave historicky prvé oddelenia tohto odboru a neskôr dve desaťročia stále v jeho čele ako primárka.
„Dýcha sa vám zle?“ skúma pacienta. Pavol chytí barlu a pomyselne s ňou odchádza preč. „Stačí, keď idem do obývačky, a zadýcham sa.“ Včera k nim museli prísť pomôcť syn spolu s vnukom. Mohutný starec nedokázal vstať od televízora a prejsť tých pár metrov cez chodbu k svojej posteli. Ale dnes už mu lepšie.
Kým sa okolo neho zvŕta vo svojom habite sestra Adriana a vymieňa mu plienku, doktorka sa pokojne vyzvedá na pacientov stav. Jeho manželka Helena stojí vo dverách a podchvíľou vynáša do kúpeľne použité obväzy a ostatné pomôcky po ošetrení rán. „Mal som ukrutné bolesti. Ale náplasti na chrbát, ktoré ste mi predpísali, pomohli. Som rád. Keď môžem zaspať aj cez tú bolesť. Akurát len zbadám, že som močil.“
