Autista sa nedá odložiť ako nejaký kus nábytku

Autista sa nedá odložiť ako nejaký kus nábytku

Na Slovensku žijú tisíce ľudí s vývojovou poruchou. Niko nevie, koľko ich vlastne je.

Nedostanete z neho ani slovko a nie príliš úspešne sa mu darí napodobňovať zvuky. Keď ním začnú lomcovať emócie, začne si búchať hlavou do dverí či okna. Ak by ste ho nechali čo len chvíľku bez dozoru a nebodaj zabudli zatvoriť okno, je schopný z neho vyskočiť. Stratil by sa aj na ulici a s rizikom, že ho zrazí auto. 

Nadovšetko miluje vodu vo všetkých jej variáciách. Najmä, keď tečie. V bazéne by dokázal vydržať hodiny. Raz do týždňa ho mama brávala do samoobslužnej autoumyvárky. Držať v ruke striekaciu pištoľ a cieliť prúd vody na štvorkolesového tátoša bolo pre neho najväčšou odmenou. Zákaz vychádzania mu ju zatrhol a narušil celý jeho systém. Vôbec nechápe prečo a hnevá sa.

Dalo by sa tvrdiť, že Valerij je typický autista. Len jeden z tisícok prehliadaných detí na Slovensku, ktorý len málo rozumie tomu, čo sa okolo neho deje. A ľudia zase nedokážu pochopiť, čo sa odohráva v jeho vnútri. V novembri oslávil šestnáste narodeniny. Do jeden a pol roka jeho života ho rodičia považovali za úplne normálne dieťa.

„Nič sme si nevšimli. Síce s obľubou stále zoraďoval predmety do radu, ale túlil sa k nám a bol kontaktný. Neprekážali mu ani zmeny. Pravdou je, že zle papal a spal od malička,“ spomína na synovo rané detstvo Hana Bondarenková. Súvislosti jej začali zapadať do seba, až keď jej kamarátka preposlala z internetu články s typickými znakmi autizmu: deficity v oblasti sociálnej komunikácie a interakcie, opakujúce sa vzorce správania či neobvyklé reakcie na zmyslové podnety.

Dieťa okamžite objednali do diagnostického centra. „Vývojovú poruchu mu na slovenské pomery zistili pomerne skoro. V podstate som išla dosť intenzívne za tým, aby sme dozvedeli jeho stav,“ hovorí 41-ročná žena, ktorá pred narodením syna vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského. Neskôr absolvovala kurz na problematiku autistov pre pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním.

Malý Valerij, Vava, ako mu hovoria,  spočiatku vedel vyslovovať slová. Používal ich však bez nejakého významu a už vonkoncom nie na komunikáciu. Časom vymizol aj tento prejav. Bondarenková k tomu poznamenáva: „Autizmus je už taký. Raz krok vpred, niečo sa zlepší, potom dva kroky dozadu. Nikdy si nemôžete povedať, že ste vyhrali. Takto to nefunguje, obzvlášť nie v tých ťažších prípadoch.“

Odborníci odporučili umiestniť syna v bežnej škôlke. „Asistenciu sme si však museli zabezpečiť sami, čo bolo finančne veľmi nákladné a takisto máloktorá vydržala dlhší čas.“ Keď prišla ponuka zo špecializovaného zariadenia, dieťa ho začalo navštevovať. Vavovi to veľmi prospelo. Terapie im poskytlo súkromné centrum Andreas, kvôli cene si ho však nemohli často dovoliť.

Najčítanejšie témy