Spoza zamrežovaných okien sa začínajú pozerať na oblohu aj dosiaľ nedotknuteľní ľudia. Časy sa menia?
V januárovom HN Focuse sme sa pokúsili nahliadnuť za kulisy, ktoré zostávajú skryté pred našimi očami. Miesto, kam nechce bežný smrteľník vkročiť, je názov našej reportáže. Vďaka správnym chlapíkom zo Zboru väzenskej a justičnej stráže sa nám podarilo vybaviť priepustku za bránu obávanej väznice, z ktorej majú zlé sny aj najsurovejší zloduchovia.
Redaktorom HN sa podarilo cez nespočetné množstvo mreží vstúpiť až do zóny, kde trávia svoje životy zločinci s doživotným trestom na krku. Väčšina z nich v nej aj skoná. Ostatných drží nádej, že im súd odklepne prepustenie. Áno, hovoríme o väznici v Leopoldove. „Sme prakticky jediným ústavom so všetkými špecializovanými oddielmi. Máme tu liečebne pre drogovo závislých, pre alkoholikov, oddiel špecializovaného zaobchádzania či oddiel s bezpečnostným režimom,“ dozvedáme sa od Michala Halása, riaditeľa zariadenia. Spolu s ním sme nazreli aj do trinástej komnaty, vlastne trinástich komnát ústavu. Ale neprezrádzajme dopredu.
Experti na trestné právo v jednom šíku zastávajú názor, že hrubé múry nemusia byť jedinou možnosťou smerujúcou k náprave previnilcov, a zasadzujú sa o tresty so spoločným pomenovaním alternatívne. Súčasná situácia s ich využívaním je však u nás „viac než žalostná“, ako sa pre HN vyjadril prodekan právnickej fakulty Tomáš Strémy. Šéf Slovenskej advokátskej komory Tomáš Borec súhlasí: „Žiaľ, naša prax trpí neprimeranou prísnosťou a nadužívaním trestného práva. Z hľadiska procesu je možno najjednoduchšie udeliť nepodmienečný trest.“ V analýze HN Focusu sme odborníkom položili aj smutno-vtipnú otázku: Máme málo väzníc alebo veľa zločincov? Slovenská republika totiž eviduje na stotisíc obyvateľov dva- až dvaapolkrát viac väznených než v štátoch západnej Európy.
Generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže Milan Ivan však upozorňuje, že tieto čísla „závisia aj od nastavenia právneho systému“ a z toho dôvodu k nim treba pristupovať s opatrnosťou. V rozhovore pre HN prezradil aj mechanizmus zlyhávania príslušníkov zboru: „Väzni ho nalomia napríklad na drobnú ,službu‘ a v prípade jej poskytnutia ho už môžu pod hrozbou nahlásenia požiadať o ďalšie.“ Podľa Ivana takého potknutia príslušníkov sú však skôr výnimkou ako pravidlom.
Rozhovor nám poskytla aj rektorka Akadémie Policajného zboru Lucia Kurilovská. S ňou sme viedli debatu aj o prominentoch, ktorých v poslednom čase akoby častejšie priťahovali väzenské zariadenia. Podnikateľovi Jozefovi Majskému, ktorý obral o úspory 170-tisíc občanov tejto republiky, sa však spravodlivosti darí úspešne vyhýbať už takmer dve desaťročia. Kurilovská priznáva: „Ani sa nečudujem, že obdobné kauzy vrhajú veľmi zlé svetlo. Toto je však už také flagrantné!“ Rektorka zároveň pripomína, že kvôli nejednému prípadu sa menili zákony. Aj kvôli mafiánskemu bosovi východného Slovenska Róbertovi Okoličánymu. No hoci si mal ísť posedieť do chládku až do konca života, užíva si slnka bohvie kde.
Aj prominenti väčšieho kalibru ako on by si radi užívali čo aj nadmieru skromných lúčov zimného slnka. Ešte nedávno sa tvárili ako polobohovia a teraz z Olympu zlietajú do nehostinných klietok. Reč bude o kontroverznom podnikateľovi Marianovi Kočnerovi a jeho „kolegovi“ Ladislavovi Bašternákovi či bývalých vrcholných politikoch Igorovi Štefanovovi či Marianovi Janušekovi. Nenechajte si ani ujsť článok od komentátora HN Martina Behula. Nielenže sa v ňom dozviete jeden z najnovších vtipov o Kočnerovi alebo Bašternákovi, ale autor v ňom spriada aj podstatne vážnejšie témy so štipkou cynického povzdychu: „Keby sedeli všetci tí, ktorí sedieť majú, väznice by boli preplnené. Optimista môže dúfať, že aspoň prvá časť predpovede sa splní.“ Ale čo pesimisti?
Prajeme príjemné, ale hlavne užitočné čítanie.
