Hviezdu nemých grotesiek nie nadarmo prezývali „akrobat s kamennou tvárou“. Aj vo filme Frigo na mašine si Buster Keaton užil s vlakmi až nadmieru. Svoju kamennú tvár si zachoval. Podobne do smiechu nie je ani tisíckam cestujúcich, ktorí sa musia presúvať po koľajniciach deň čo deň.
Dnešný Focus sme zacielili na verejnú dopravu, ktorú občania tejto republiky pociťujú na vlastnej koži najviac. Tá spadá na plecia Železničnej spoločnosti Slovensko a tú aj cestujúci najčastejšie posielajú do pekla. Nie úplne právom. Nad železničným sektorom vládnu hneď tri firmy. Cargo realizuje nákladnú dopravu a Železnice Slovenskej republiky spravujú a prevádzkujú dopravné cesty.
Národný dopravca chce dosiahnuť, aby do vagónov sadalo ročne až sto miliónov ľudí. Priblížili by sa tak zhruba k stavu z roku 1996. Nielen nad touto métou sa zamýšľajú nami oslovení experti. Aj septembrové čierne dni železničiarov vyvolávajú vlnu diskusií. „Všimli sme si, že septembrový zhluk mimoriadnych udalostí spôsobil, že každý, kto má ambície v politike, využíva mediálny záujem o našu spoločnosť,“ dala nám na vedomie železničná spoločnosť.
„Pokiaľ vláda bude ignorovať tieto neodškriepiteľné signály technického stavu, môžeme očakávať kolaps,“ vyjadril sa zase odborový predák Ľudevít Mikloš. Aj predseda Inštitútu verejnej dopravy Marek Modranský priznáva, že stav odvetvia ako celku je katastrofálny. Všetci aktéri sa však unisono zhodli – naše železnice trpia finančnou podvýživou.
V sérii reportáží sme navštívili hlavné stanice troch metropol. Fyzická vzdialenosť medzi tou bratislavskou a viedenskou je len 66 kilometrov, no keď vystúpite na Wien Hauptbahnhof, akoby ste prešli o tisíce kilometrov viac. Pre Rakúšanov je zdrojom národnej hrdosti. Pre Slovákov je tá ich zdrojom národnej hanby. Budapeštianska Nyugati by bola ich srdcu asi bližšia.
„Politické nominácie mi neprekážajú. Prekáža mi neodbornosť,“ tvrdí v rozhovore pre HN šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Rastislav Cenký. A zároveň pripomína obsadenie kľúčových pozícií na ministerstve dopravy aj železničných podnikov: „Koľkí z tých ľudí tvoriacich vízie a stratégie študovali dopravu?“
Na poslednej strane Focusu sa môžete dočítať, ako to chodí, vlastne kotúľa sa po koľajach v zahraničí. Aj pársekundové meškanie môže byť hrozbou. V Japonsku.
Dokonca, tam si dopravca musí sypať popol na hlavu, keď rýchlik odíde zo stanice o 20 sekúnd skôr! Čínske linky sa ťahajú v dĺžke 22-tisíc kilometrov, Španieli zase skrátili čas spoja Madrid – Sevilla z piatich hodín na necelé dve aj pol hodiny a národný tarifný systém vo Švajčiarsku zahŕňa 12-tisíc zastávok. Včítane autobusov či lodí.
„Rýchlik síce nemešká, no plný je po okraj, bude to tu riadna párty, keď chceš, pridaj sa,“ zaspievajte si spolu s kapelou vo fejtóne s pomenovaním Ficovi frotéristi v akcii. A poberte sa s nami hneď zrána na jednu takú nadupanú párty.
Záver Focusu už patrí komentátorovi HN Ľuboslavovi Kačalkovi. „Železničná spoločnosť chystá reštart, s pocitom, že ak to nevyjde, až tak veľa sa nestane,“ tvrdí v článku Chceme dať šancu železniciam alebo cestujúcim?
Odpoveď na túto otázku dá až budúcnosť.
Prajeme vám príjemné a predovšetkým užitočné čítanie.
