3. Indický top podnikateľ žijúci na Slovensku pre HN: Nákazu v Indii rozšírili masy ľudí

Snímka: ARCHÍV A. K. DIXITA

India hlásila v uplynulých týždňoch rekordné počty obetí aj infikovaných ochorením COVID-19. Ako k takejto situácii vôbec došlo?
India v prvom rade nevedela, čo má od druhej vlny pandémie očakávať. Prvá vlna bola totiž relatívne malá, nemali sme s ňou vážnejšie problémy. Ešte niekedy v júni či júli minulého roka bolo obdobie, keď sme celkovo mali menej denných prípadov než Česko alebo Slovensko. Počty neskôr dosahovali okolo 10-tisíc denne, mierne stúpali, až sa napokon vyšplhali maximálne na stotisíc denne. Na 1,35-miliardovú krajinu, čo je 2,5-násobne viac než populácia Európskej únie, to však oproti zahraničiu stále nebolo veľa. No a keď sa začala druhá vlna, všetko sa pokazilo.

Čím si vysvetľujete, že denné počty nakazených vystrelili až na viac než 400-tisíc?
Všetci si mysleli, že situáciu máme pod kontrolou. Ešte koncom minulého roka sa začalo očkovať, ľudia to však odmietali. Pýtali sa – načo je to potrebné, keď tu covid nie je? A od vakcinácie ich odhovárali aj niektorí politici. Širšia očkovacia kampaň sa tak odkladala.

Ako sa potom nákaza rozšírila?
Najskôr sa to začalo v štáte Kérala, kde sa objavila juhoafrická mutácia koronavírusu. Vzápätí bola potvrdená anglická mutácia v štáte Maháraštra. Oba varianty sa vzápätí miešali v rámci Indie. Ďalším dôležitým faktorom bolo počasie. V krajine máme monzúnové obdobie a púštne, ktoré sa vyznačuje veľkým suchom. A po jari bolo práve púštne obdobie. V tom čase mávame každý rok rozšírenú klasickú hnačkovú chorobu diarrhea. Je to sezónne ochorenie, tak ako je na Slovensku nádchové alebo chrípkové obdobie. Vtedy mnohí ľudia nachytali COVID-19. Naši lekári si mysleli, že je to bežná hnačka. Trvalo im štyri až päť dní, kým zistili, že je to covid zmiešaný s hnačkou.

Zrejme už bolo príliš neskoro na nejaké rázne kroky...
Áno, nákaza sa už nezadržateľne šírila v rámci komunity. Prispelo k tomu päť veľkých udalostí, ktoré boli v krajine uplynulý mesiac. Jednou z nich boli regionálne voľby v piatich alebo šiestich zväzových štátoch Indie. Predstavte si stovky miliónov ľudí, ktorí sa pohybujú hore-dole na území veľkom ako Európska únia. Kampane sa konali aj mimo domovských štátov. Tam sa to opäť všetko pomiešalo. Druhým momentom, ktorý celú situáciu výrazne zhoršil, bol veľký hinduistický sviatok kumbhaméla.

Môžete ho bližšie predstaviť?
Je to vôbec najväčší náboženský festival na svete, na ktorom sa zúčastňuje viac ľudí než prípade moslimskej púte do Mekky. Kumbhaméla býva každý štvrtý rok. Tentoraz sa konala v meste Haridvár v severnej časti Indie. Nebola až taká veľká, ako obvykle býva v meste Prajágrádž v štáte Uttarpradéš. Napriek tomu sa tam za mesiac premlelo 25 až 30 miliónov ľudí.

Nikto ich nekontroloval?
Prirodzene, všade sa robili testy, ale pri takej mase ľudí sa šíreniu vírusu skrátka nedá zabrániť. Boli tu však ešte ďalšie faktory. Tretím momentom bol mesiac ramadán. Každý piatok sa počas neho v mešitách a v ich okolí sústreďuje 50- až 100-tisíc ľudí, ktorí sa naraz modlia. Štvrtým kľúčovým faktorom je to, že v rámci Indie už desať mesiacov protestujú farmári. Aby sa ich vodcovia dostali medzi bežných roľníkov, vo veľkej miere cestovali krížom-krážom po celej Indii. Aj takto sa to roznieslo.

Spomínali ste päť rozhodujúcich udalostí. Ktorá bola tá piata?
Svadby. Od decembra az do apríla sme mali svadobné obdobie, ktoré v Indii vyzerá úplne inak než tu v Európe. Či ste bohatý alebo chudobný, váš sobáš je udalosť, na ktorú sa vy a vaša rodina pripravujete celý život. Veď si len zoberte indickú ekonomiku. Takmer 50 percent z toho sú služby a polovica z nich náklady na svadby. Takže takmer štvrtina indickej ekonomiky sa točí okolo sobášov. Sú to honosné svadby s vysokými nákladmi, kde je počet ľudí vždy veľmi vysoký.

Môžete tieto čísla spresniť?
Aj tá najchudobnejšia rodina si pozve minimálne 200 ľudí i viac. A tie väčšie svadby v bohatších rodinách majú tisícky hostí, na ktorých sa stretávajú bližší i vzdialenejší príbuzní, priatelia a známi. Ani takéto svadby nie sú výnimkou. Tancuje sa tam, pije, fajčí, hoduje. Robí sa tam všetko možné. Táto svadba pritom netrvá dve či tri hodiny, dokonca ani dva či tri dni, ale celé týždne. Bežným priemerom svadby v Indii sú dva týždne, niektorým rodinám to trvá aj mesiac. Aj tu sa vírus prenášal, pričom až spätne hostia zistili, že sa tam nakazili.

Nemohli tušiť, že niekto z hostí bol infikovaný...
Presne tak. Tí ľudia nemali žiadne symptómy. Nevedeli teda, že sú chorí. Až po piatich či šiestich dňoch zistili, že sú nakazení. Išli domov, ako keby im nič nebolo. A zrazu sa im spustila hnačka, vracanie či horúčka. Práve takto celkovo vznikol COVID-19 v Indii. Preto ani jednotlivé štáty neboli pripravené a nevedeli, čo urobiť a čo neurobiť. A ani centrálna vláda v metropole Naí Dillí nevyhlásila celoštátny tvrdý lockdown.

Ako v tomto smere vyzerajú kompetencie?
India ako najväčšia demokratická krajina na svete je zväzová republika, ktorá sa skladá z 29 štátov. Spoločná je zahraničná, menová a obranná politika. Všetko ostatné je samostatné. Niečo podobné má aj Európska únia, kde má každý svoje vlastné zákony, v niektorých oblastiach sú však jednotné. No a federálna vláda povedala, že buď môže jednorazovo vyhlásiť celonárodný tvrdý lockdown, alebo si ho spravia jednotlivé štáty podľa seba.

Ktorý variant nakoniec zvíťazil?
Vláda povedala, že sa to nebude riešiť federálne, ale každý štát si lockdown môže urobiť sám na lokálnej úrovni, ak bude treba. Keby sa totiž zaviedli striktné celonárodné opatrenia, tak milióny pracovníkov by zostali uväznené v rôznych štátoch. Jednoducho by sa nevedeli dostať domov. A keď sa ten robotník zľakne a uvidí, že mu nejde vlak, autobus ani nič iné, hľadá všetky možné spôsoby, ako sa čo najrýchlejšie vrátiť k svojej rodine. Napokon, podobné prípady sme videli aj minulý rok.

Čo sa vtedy stalo?
Ľudia išli peši alebo na bicykli v rámci Indie aj dvetisíc kilometrov či dokonca ešte viac. Boli to naozaj dosť tvrdé zážitky. Takže vláda vedela, že toto všetko môže opäť očakávať. Celoštátnemu lockdownu teda povedala nie a rozhodnutie hodila na lokálne vlády.

Ste v pravidelnom kontakte s vašimi príbuznými a známymi v Indii. Ako tam situácia vyzerá dnes?
Momentálne sa v lockdowne nachádza 22 z celkovo 29 indických štátov. Väčšinou sú to pritom len jemné obmedzenia, ktoré platia iba v určitých časoch dňa, nie úplne tvrdé zákazy. Otvorené sú základné služby, predajne potravín, ovocia a zeleniny. Fungujú aj lekárne, podobne ako na Slovensku. Ostatné veci sú pozatvárané.

Zlepšuje sa to už v týchto dňoch?
V súčasnosti vládne celkom normálna situácia. Pred troma týždňami tam bolo okolo 300-tisíc nakazených denne, potom sa to zvýšilo na maximum 416-tisíc. Dnes máme 265-tisíc prípadov. Klesá úmrtnosť aj počty infikovaných. Jednotlivé štáty vo veľkom rozbehli očkovanie. Postavené sú očkovacie stanice aj mobilné covidové nemocnice, keď pristavili 64-tisíc lôžok vo vlakových vozňoch. Vznikli aj poľné nemocnice. Objavil sa však problém s kyslíkom.

Ako sa prejavoval?
India na začiatku pandémie vyrábala okolo osemtisíc metrických ton kyslíka na deň, pričom ich potrebovala zhruba sedemtisíc. Nebol teda problém v tom, že by nemala dostatok kyslíka.

A v čom teda bol?
V logistike. Neboli pripravené autá, ktoré by kyslík rozvážali. K dispozícii neboli ani kyslíkové nádoby. Toto všetko musela rýchlo riešiť federálna vláda. Napokon to úspešne zvládla. Kyslík aj lieky sú už všade dostupné. India dokonca od minulého týždňa vyrába svoj vlastný liek na covid. Jeho vývoju sa ešte v marci minulého roka začala venovať agentúra Defence Research and Development Organisation – DRDO – ktorá spadá pod vojenské zložky, priamo pod ministerstvo obrany.

Napredoval vývoj tohto lieku rýchlo?
Áno, veď už koncom apríla dali robiť klinické testy a na konci roka bol vývoj lieku dokončený. Tento rok ho vyskúšali v 25 štátoch krajiny na rôznych genetických skupinách Indov. Liek funguje, jeho úspešnosť je veľmi vysoká. Od minulého týždňa ho tak podávajú už aj bežným Indom. My hovoríme – vakcína je jedna vec, musíme očkovať každého jedného človeka nad 18 rokov, iba to však covid nevyrieši. Súčasne musíme mať aj liek, lebo sa objavili prípady, keď ľudia boli očkovaní a napriek tomu dostali covid.

Môžete o tomto preparáte povedať niečo viac?
Máme vyvinutý liek založený na báze 2-deoxy-D-glukózy. Ukázalo sa, že je veľmi účinný. Zaoberala sa ním aj terajšia indická vláda, ktorá ho povolila používať v núdzovom režime. Teraz sa bude podávať pol roka. Dnes sa väčšine ľudí nepodáva ivermektín, ale viackombinácia rôznych látok, ako sú vitamíny C a D, paracetamol, steroidy a podobne. Teda lieky na zníženie tlaku plus proti hnačke a vracaniu. A práve pre dehydratáciu sa tam pridáva spomínaná glukóza.

India produkuje aj vakcíny...
Keď si celkovo zoberiete oblasť medicíny, tak India je veľmocou nielen vo výrobe vakcín, ale v zdravotníctve všeobecne. A čo sa týka konkrétne vakcín, tak z ich celosvetovej produkcie sa 65 percent, teda zhruba dve tretiny, vyvíja a vyrába práve u nás. To je prvá kľúčová vec. Druhou je fakt, že zdravotnícky systém, ktorý je v Indii obrovským kolosom, musíte rozdeliť na dve časti – na štátny a súkromný sektor.

Ktorý sektor dominuje?
Zhruba 70 až 75 percent nemocníc je v súkromnom a 25 až 30 percent vo verejnom sektore. Na úplnom začiatku dávali súkromné nemocnice od pandémie ruky preč. Tvrdili, že oni nebudú liečiť covidových pacientov. Štátu odkazovali, nech si to vyrieši sám, oni s tým nebudú robiť nič.

Nakoniec sa predsa len do liečby pustili aj oni?
Štát videl, že nastáva naozaj vážny problém. Súkromné nemocnice teda požiadal a neskôr im prikázal, aby aj oni prevzali svoj diel zodpovednosti a liečili covid súčasne s ním. Treba pripomenúť, že kvalitatívny rozdiel medzi oboma sektormi je skutočne markantný. V štátnych nemocniciach všetko dostanete zadarmo, prípadne za veľmi nízky vstupný poplatok vo výške niekoľkých rupií, čo v prepočte na eurá predstavuje maximálne 10 centov. Môže tam ísť skutočne ktokoľvek. Len sa zaregistruje a dostane, čo potrebuje a čo mu štát môže ponúknuť.

Predpokladám, že do štátnych nemocníc chodia skôr nižšie vrstvy obyvateľov...
Áno, samozrejme. Chodia tam predovšetkým ľudia z chudobnejších vrstiev, ktorí nemajú peniaze na súkromné zariadenia. A bohatší Indovia, ktorí si vďaka lepšej finančnej situácii môžu dovoliť kvalitnejšiu starostlivosť, idú zväčša do privátnych nemocníc.

Líši sa situácia v miliónových mestách ako je Naí Dillí či Bombaj od tej na vidieku?
Ja som v kontakte s ľuďmi zovšadiaľ – z miest aj z vidieka. Pýtam sa ich, ako covid zvládajú. Celkovo sa zdá, že väčšina prípadov je zatiaľ vo veľkomestách. Na vidieku nebola infekcia príliš rozšírená, i keď informácie, ktoré som dostal v ostatných dňoch, naznačujú, že sa dostáva aj do dedín. Tam však ľudia nemajú až také ťažké priebehy. Prirodzene, pokiaľ nemajú nejaké chronické choroby a komorbidity, ako je cukrovka. Prípadne ak niekto povedzme dlhodobo fajčil a má problematické pľúca alebo ťažkosti s dýchaním. Takisto ľudia starší ako 80 rokov môžu mať problémy aj na dedinách.

Väčšiny mladých vidiečanov sa to však zrejme netýka...
Čo som sa rozprával so svojimi zamestnancami, tak aj keď niekto mladší bol na vidieku pozitívny, zväčša to prekonal bez vážnejších následkov. Každý deň chodí z dediny do dediny mobilné laboratórium, navštevuje ľudí a testuje ich. Mikrofónom sa vyhlási, že kto chce, môže sa nechať otestovať. Ľudia potom vyjdú von a zdravotníci im urobia antigénové alebo PCR testy. Výsledky antigénových majú o 15 minút a PCR testov na druhý deň. Prídu im formou SMS správy alebo do mailovej adresy, ktorú nahlásia. Tam im napíšu, aký je ich stav.

Čo keď je človek pozitívny a nemá ťažké stavy?
Podľa situácie mu nasadia lieky. U nás jednotlivé štáty prijali opatrenia, v rámci ktorých posielajú balíček s liekmi každému jednému Indovi, ktorý si ich nemôže dovoliť sám od seba. Sú tam všetky potrebné lieky, ktoré potom užíva.

Vo veľkomestách to je inak?
Áno, ale ani tam nemajú totožné problémy. Keď si porovnáte napríklad Bombaj a Naí Dillí, sú to skoro rovnaké mestá – veľkosťou aj počtom obyvateľov. V každom v nich žije zhruba 15 miliónov ľudí, plus dajme tomu sedem miliónov tam denne dochádza do práce. Čiže v oboch sa každý deň pohybuje niečo vyše 20 miliónov ľudí. Ale Bombaj pandemickú situáciu zvláda oveľa lepšie.

Prečo je Bombaj na tom lepšie?
Lebo tam vládne politická garnitúra inej strany. Oni ľuďom pomáhali od úplného začiatku, len o tom nebolo príliš počuť. V Bombaji bol covid už o mesiac skôr a zaznamenali tam aj viac prípadov než v Naí Dillí. Nemali tam však žiadne problémy s kyslíkom, liekmi ani lôžkami. Naí Dillí je pritom ešte vyspelejším mestom než Bombaj. Vládne tam len iná politická strana a odrazu tam už problém bol.

V čom zlyhali úrady v Naí Dillí?
Z pandémie urobili skôr politickú vojnu než by prejavili skutočnú snahu ľuďom pomôcť. Chceli ukázať, že vinu na vzniknutej situácii nesie niekto iný. Tamojšie lokálne úrady vyhlásili do televízie a iných médií, že je nedostatok kyslíka a mesto ho má len na dva dni. V Indii pritom nikto neodoberá kyslíkové fľašky týždne alebo mesiace dopredu. Vždy sa to doobjednáva dodatočne. Týmto krokom vyplašili ľudí. Malo sa to riešiť potichu a ľudia by boli pokojní, tak ako v iných indických mestách. Zrazu všetci chceli kyslík. A viete, čo sa potom stalo v Naí Dillí? Všetci začali v panike kupovať kyslíkové bomby. Vznikol tak obrovský chaos. V jednom okamihu úplne zmizol kyslík a zrazu chýbal tým, ktorí ho naozaj potrebovali. Jeho cena sa navyše začala prudko zvyšovať.

Prečo?
Pretože niektorí mali doma poschovávaných 10 alebo dokonca 20 fliaš. Načo im boli? Takýmto spôsobom zároveň hnali vysoko nielen cenu kyslíka, ale aj liekov či injekcií. Vezmite si napríklad liek Remdesivir. Podáva sa na siedmy alebo ôsmy deň od prepuknutia covidu, ale iba určitým ľuďom, nie všetkým nakazeným. Každému ho skutočne netreba. A ľudia v rámci Naí Dillí vykúpili v panike celé zásoby Remdesiviru. Prakticky nikde inde už potom nebol. Skúpili ho pritom len takí, čo si to mohli dovoliť.

Z dôvodu vysokej ceny?
Presne tak. Za normálnych okolností stojí ten liek povedzme 800 rupií, čo je necelých deväť eur. A tí najbohatší ho kupovali mnohonásobne drahšie, čím cenu vyhnali na astronomické hodnoty. Nakoniec sa jedno balenie predávalo aj po dvetisíc eur. Následne musela nastúpiť federálna vláda a urobiť s tým poriadok. Podotýkam, že tento chaos urobili bohatí ľudia za dva dni. Preto sa potom v televízii hovorilo o katastrofálnej situácii v Indii a o tom, ako prudko vyleteli čísla infekcií nahor. Bolo to však iba v Naí Dillí, kde sa situácia absolútne nezvládla.

Inde bola situácia podstatne pokojnejšia?
Áno, týkalo sa to iba Naí Dillí. iné štáty a mestá to všetko zvládali bez problémov, hoci zaznamenali ešte horšie štatistiky. Ich nemocnice však nemali vôbec žiadne ťažkosti. Hovorím povedzme o Bombaji, Kalkate či Lucknowe, ale aj o Ahmedabade alebo Madrase, teda dnešnom Chennai. Prípadne keď sa pozriete na Hyderabad, kde mali v uplynulých týždňoch 30-tisíc aktívnych prípadov. Áno, aj tam bol nápor na nemocnice, ale nevykričali do médií, že im chýba toto alebo tamto. Nevyvolali zbytočnú paniku ako v Naí Dillí, kde skôr poškodili obraz Indie v očiach medzinárodného sveta, než by situáciu naozaj riešili.

Prečo to práve Naí Dillí nezvládlo?
Mesto vedie jedna indická politická strana, ktorá viac rozpráva než koná. Mne jej činnosť skôr pripomína to, ako keď sa hovorí – zlodej kričí, chyťte zlodeja. Tak to je presne ich prípad.

Sú aj u vás konšpirácie proti očkovaniu?
V Indii nemôže byť nič povinné, lebo sme krajina s veľmi silnými demokratickými hodnotami. Preto musíme len po dobrom každému jednému človeku hovoriť a vysvetľovať, čo je pre neho dobré a čo nie. Ľudia sa medzi sebou rozprávali a pýtali sa navzájom, či sa idú dať zaočkovať. Avšak pred niekoľkými mesiacmi, keď sa spustila vakcinácia pre ľudí nad 45 rokov, prišlo len veľmi málo záujemcov. Išlo sa podľa veku a títo ľudia tvrdili, že im očkovaciu látku nie je treba a oni ju skrátka nechcú.

Kedy zmenili názor?
Keď prišla druhá vlna pandémie a zrazu sa každý chcel nechať zaočkovať. Všetci prišli do nemocníc, avšak už nebolo dostatok vakcín. Niektoré štáty ich museli vyhodiť, pretože boli po exspirácii, keď dovtedy takmer nikto neprišiel. A tak vznikol veľký nápor na nemocnice, ale i na samotných výrobcov vakcín. Úrady si preto rozdelili úlohy. Ľudí nad 45 rokov očkuje federálna vláda a mladšie kategórie od 18 do 45 rokov zase lokálne vlády. Podelili si to medzi sebou po finančnej, administratívnej aj politickej stránke.

Vakcín už potom bolo dosť?
Áno, keďže 50 percent látok mohla od výrobcu objednávať federálna a 50 percent lokálna vláda, aby to bolo vyrovnané a nikto si nemohol zobrať všetko. Aj cena je pritom špeciálne určená. Objednávať vakcíny a očkovať nimi môžu dokonca i súkromníci, ale za jednu dávku si smú účtovať maximálne 250 rupií. Za dve dávky je to potom 500 rupií. Vieme však aj o prípadoch, keď sa očkovalo načierno a takíto ľudia si od vás za jednu dávku vypýtali aj tisíc rupií. Vláda to však rieši a teraz by to už malo byť v poriadku.

Očkovanie je určite náročné i po finančnej stránke...
Samozrejme, je to významná vec aj z hľadiska ekonomiky. India chce zaočkovať zhruba 900 miliónov ľudí, čo je dovedna 1,8 miliardy dávok vakcíny. Spolu so všetkými ostatnými nákladmi tak vynaloží na očkovanie celej Indie prvou a druhou dávkou dohromady približne jeden bilión dolárov. Plus si k tomu pripočítajte zdravotnícky materiál, liečbu chorých a všetky ostatné položky súvisiace s koronavírusom vo výške ďalších 1,5 miliardy dolárov. Indická vláda je tak pripravená dať na to, aby sa definitívne vyrovnala s covidom, 2,5 bilióna dolárov, či možno ešte viac.

Najčítanejšie témy