Český expert pre HN: Západ má šancu znovu riešiť konflikt v Náhornom Karabachu

Snímka: AMO

Ako čítate správanie Ruska v konflikte o Náhorný Karabach? Došlo k ústupu z pozícií zo strany Moskvy, keďže Arméni museli odovzdať väčšinu územia sporného regiónu Azerbajdžancom?
Nemyslím si, že by došlo vyložene k ich ústupu. Ruská federácia dlhodobo plánovala umiestniť v regióne svojich mierotvorcov – alebo ich radšej nazvime vojenskými silami. Rusi už majú dosť rozsiahlu základňu v meste Gjumri na severozápade Arménska. A Azerbajdžan bol poslednou krajinou Východného partnerstva, ktorá na svojom území ešte nemala ruské sily. Týmto sa naplnil dlhodobý plán ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ktorý zahŕňal vyslanie takzvaných mierotvorcov do Náhorného Karabachu.

Dosiahlo teda Rusko týmto výsledkom svoj cieľ?
V určitom zmysle ním nepochybne získalo. Na druhej strane treba uznať, že Rusku sa opakovane nedarilo vyrokovať prímerie medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Udržateľnosť súčasného stavu je pritom veľmi neistá. Samotný fakt, že obe krajiny podpísali dohodu o prímerí, ešte neznamená, že aktuálna situácia je dlhodobo udržateľná. Nie je totiž vôbec isté, či sa v blízkom čase podpíše nejaká mierová zmluva a či rozdelenie regiónu, aké vidíme dnes, zostane aj v budúcnosti.


Prečo?
Pretože na oboch stranách prevládajú veľmi silné emócie. Samozrejme, v Azerbajdžane skôr pozitívne, kým v Arménsku, naopak, negatívne. Rusi tak v dôsledku určitej svojej slabosti budú musieť hľadať nejakú externú formu pomoci, napríklad od ďalších krajín, ktoré predsedajú Minskej skupine, teda od Francúzska a Spojených štátov. Takže toto je príležitosť pre Západ, aby sa do mierového usporiadania tohto konfliktu nejakým spôsobom vrátil. Žiaľ, jeho rola tu inak bola veľmi malá.

Na ktoré ďalšie regióny v susedstve Európy bude Rusko upierať svoju pozornosť?
Čo sa týka budúceho obdobia, v eminentnom záujme ruskej pozornosti bude určite situácia v Bielorusku, ktorá je veľmi dynamická. V posledných dňoch a týždňoch tam vidíme pomerne silný nástup režimu Alexandra Lukašenka, ktorý sa snaží potlačiť akékoľvek formy opozície. Stíha všetkých jej predstaviteľov vrátane koordinačnej rady, teda ľudí, ako sú Sviatlana Cichanovská, Pavel Latuška a ďalší. Len prednedávnom zaviedli úrady proti nim nové trestné konania. Skutočne tam dochádza k masívnej kriminalizácii. Prirodzene, ruka v ruke s tým idú masové represie. Zatýkanie pokračuje nielen každý víkend, ale naozaj každý deň, keď sa konajú demonštrácie v Minsku a v ďalších bieloruských mestách.

Ako sa k ďalšiemu vývoju bude ďalej stavať Moskva?
Rusi to určite budú starostlivo sledovať. Oni presadzujú, aby sa situácia rýchlo riešila a „ľudový odpor“ sa čo najskôr zlomil. Vidia však, že Lukašenkov režim nie je úplne schopný urobiť to. Rusko zároveň podporuje pomerne rozsiahlu zmenu bieloruského riadenia a ústavy, ktorá by zaručovala väčšie rozloženie politickej moci a ústavných kompetencií medzi jednotlivých aktérov v krajine. Predpokladá sa i to, že by sa Bielorusko stalo akousi formou parlamentného zriadenia. V uplynulých dňoch dokonca unikla informácia, že by Rusi mohli mať v pláne riadiť novú politickú stranu, ktorá by presadzovala ich záujmy na pôde parlamentu v Minsku. Vidíme teda, že Moskva tu má pomerne silné ambície, ktoré, samozrejme, boli v minulosti ešte silnejšie.

Aké boli vtedy ich ciele?
Povedzme ešte pred dvoma rokmi chceli, aby tam vznikla plnohodnotná ruská vojenská základňa a Bielorusko sa stalo ešte bližšou a integrovanejšou časťou zväzového štátu s Ruskom. Presadzovali, aby sa Bielorusko všeobecne viac integrovalo do zoskupení vedených Moskvou. Tento tlak bol naozaj obrovský. Tieto iniciatívy blokoval práve prezident Lukašenko. Uvedené ambície pretrvávali prakticky až do prezidentských volieb v Bielorusku deviateho augusta minulého roka, keď sa všetko dalo do pohybu.

Čo teraz Moskva zamýšľa urobiť s Lukašenkom?
Dlhodobo sa špekulovalo a stále sa špekuluje o jeho možnom nahradení či presunutí do nejakej formálnej roly, ako sme to videli napríklad v prípade bývalého kazašského lídra Nursultána Nazarbajeva. Ten sa akokoľvek môže považovať za otca národa, bol odsunutý do ústrania a vedie kazašskú bezpečnostnú radu štátu, hoci jeho neformálny vplyv je tam stále veľmi silný. Nazarbajevova autorita je naďalej natoľko silná, že môže ovládať politický život v krajine.

Platilo by to isté aj o Lukašenkovi?
V Bielorusku to pravdepodobne nenastane. Lukašenkova legitimita je totiž taká nízka, že bieloruská spoločnosť ani elity ho skrátka neprijmú ako nejakého faktického vodcu, nech by už bol v akomkoľvek postavení. A uvedomujú si to aj Rusi. Bielorusko bude v každom prípade popri Ukrajine stále jedným z hlavných faktorov ich zahraničnej politiky.

Najčítanejšie témy