6. Rozhovor: Z nových štvrtí môžu byť o 30 rokov neatraktívne getá

Snímka: Martin Šveda

Vedec a autor publikácie Suburbanizácia – ako sa mení zázemie Bratislavy Martin Šveda poukázal na to, že Slováci sú pri kúpe domu neprezieravý.

Dá sa určiť koľko ľudí reálne žije v obciach v blízkosti Bratislavy?

Je to fundamentálna otázka ale v zásade na ňu nevieme úplne spoľahlivo odpovedať. Podľa oficiálnych štatistík pribudlo v zázemí Bratislavy rádovo 70-tisíc ľudí. Podľa neoficiálnych údajov tie čísla budú zrejme vyššie, to asi každý očakáva, odkazujú na to aj samotné zistenia starostov, ktorí majú najlepšiu predstavu o tom, čo sa v ich obci deje a vedia, koľko ľudí je neprihlásených.

Prečo si prisťahovalci častokrát nezmenia trvalý pobyt?

Môžu tam byť psychologické fenomény, na jednej strane nejaký ten odpor k Bratislave vyjadrený špztkou alebo je to nejaké psychologické puto ešte s  predchádzajúcim bydliskom. No a cítia, že v Bratislave alebo teda v jej okolí že tam sú iba dočasne. Motívov je veľa, nepoznám ich, ale môžeme sa domnievať, že to asi bude pestré. V každom prípade výsledkom je neporiadok v údajoch.

Dá sa zovšeobecniť a povedať, akí ľudia sa zvyknú sťahovať do okolia Bratislavy?

Veľa nám o tom povedia práve oficiálne údaje, lebo tie evidujú aj vek, vzdelanie, pohlavie aj rodinný stav. Vieme teda povedať, že sú to prevažne ľudia vo veku 20 až 40 rokov, nadpriemerné zastúpenie majú vysokoškolsky vzdelaní obyvatelia. Štatistiky tiež ukazujú, že 40 percent prisťahovalcov je z Bratislavy, 30 percent sú ľudia, ktorí prichádzajú z iných regiónov Slovenska a zvyšných 30 percent sú pohyby v rámci regiónu. Ľudia z iných častí krajiny chcú pracovať v Bratislave ale nechcú tam bývať, a tak potom prirodzene nachádzajú bývanie v okolí hlavného mesta. Chcú bývať v rodinnom dome a nikto by ich nepresvedčil bývať v paneláku, lebo je to pre nich nejakým spôsobom nižší štandard. Ale sú tu aj početné skupiny Bratislavčanov, ktorí chcú bývať v kvalitnejšom. No a ideál tej kvality je byť izolovaný od svojich susedov, byť pánom na svojom pozemku, postaviť si dom podľa svojich preferencií.

Toto na prvý pohľad kvalitné bývanie však nie je bezproblémové a asi v každom bratislavskom satelite kolabuje doprava. Je to hlavný problém?
Doprava je najviditeľnejšia, pretože každý človek ju dennodenne zažíva na vlastnej koži. Aj ten, čo v zázemí nebýva, je ňou ovplyvnený. Skôr by som povedal, že ľudia by si mali pri bývaní uvedomiť, že si nekupujú iba štyri steny, ale že to bývanie by malo byť začlenené do okolia. Mali by si nájsť také bývanie, kde sa chcú aj nejakým spôsobom integrovať sociálne, lebo vo výsledku vám tú kvalitu a spokojnosť bývania netvorí pekná fasáda domu, ale to, akých máte susedov, ako komfortne sa cítite, či máte nejaké základné služby vo svojom okolí, základnú vybavenosť. Toto je vec, ktorá je ešte dôležitejšia ako to, ako rýchlo ste v meste autom.


V okolí Bratislavy však vznikajú projekty, ktoré sú vlastne úplne mimo dedín, napríklad za Stupavou vznikla štvrť priamo pod vedením vysokého napätia. Ľudia teda asi nemajú veľké nároky...
Úprimne, nerozumiem tomu, že niekto si zoberie 30-ročnú hypotéku a investuje do bývania takej mizernej kvality. Ide o najväčšiu životnú investíciu, a teda netreba robiť urýchlené rozhodnutia. Treba sa zamyslieť, ako tá lokalita bude vyzerať o desať rokov. Bude to stále také atraktívne bývanie? Bude sa tam dobre žiť, keď mi deti odrastú a budem seniorom? Veď bývanie nie je krátkodobá záležitosť na tri roky. Mám pocit, že mnohí ľudia takto nerozmýšľajú a rozhodujú sa iba podľa ceny za štvorcový meter. Nevnímajú všetky tie vzťahy. Typický príklad je, že ľudia si kúpia takého bývanie, majú prvé dieťa, mamička ide von s kočíkom a zistí, že s tým kočíkom sa nemá ako dostať do centra. Aby z toho o 30 rokov neboli getá, kde nikto nebude chcieť bývať a ktorých finančná hodnota sa zníži. Myslím, že je to veľmi neprezieravé.

Dalo sa tejto živelnej výstavbe bez pravidiel zabrániť? Sú v našom okolí krajiny, kde to bolo inak?
Asi nie, každý štát východného bloku sa boril s rovnakými problémami, skôr je rozdiel v tom, ako rýchlo vedeli zareagovať a prispôsobiť legislatívu. V tom porevolučnom období bola taká atmosféra, že každý rozvoj, nech bol, aký bol, považovali za pozitívny. Starostovia malých obcí nemuseli nevyhnutne byť odborníci v oblasti územného plánovania. Často boli príliš naivní, keď vstupovali do rokovania s investormi, ktorí im nasľubovali, že postavia všetko možné, no a možno si úplne neuvedomovali dôsledky tohto živelného rozvoja. Keď do malej obce pribudne dvesto, tristo domov, veľmi to zasiahne nielen dopravu, ale aj celkovú atmosféru a sociálne väzby.

Najčítanejšie témy