1. Ochranári: Štát tvrdohlavo pokračuje v ceste do slepej uličky

Snímka: Pixabay

Ak neberieme do úvahy množstvá jedincov, ktorí by sa bez prítomnosti mobilu, Facebooku alebo pri absencii shoppingovania, odobrali na onen svet v priebehu niekoľkých hodín, ak nie sekúnd, voda je hneď po kyslíku druhým životodarným prvkom. Človek bez nadýchnutia, ak nie je práve jogínom, vydrží pár minút, bez bezfarebnej tekutiny iba zo tri dni.

Organizácia spojených národov zatiaľ celkom márne varuje, že ak ľudstvo neprestane brať cennú tekutinu na ľahkú váhu, planéte sa črtá kríza kolosálnych rozmerov. Podľa jej odhadov sa v priebehu pätnástich rokov zvýši dopyt po vode až o 40 percent. Príčinami sú klimatické zmeny, rast populácie a tiež masové sťahovanie do miest.

Varovný prst zdvíha tiež Svetová banka. „Ekonomický rast je veľmi smädný biznis,“ upozorňuje jej hlavný environmentálny ekonóm Richard Damania. Pridávajú sa aj špičkoví experti, vedci, medzi nimi aj nositelia Nobelovej ceny. Tento mesiac zverejnili spoločné vyhlásenie pod názvom „Varovanie ľudstva svetovými vedcami – druhá upomienka“. Tá prvá uzrela svetlo sveta už pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Z tej druhej vyplynulo, že s výnimkou stabilizácie ozónovej vrstvy sa za štvrťstoročie nedosiahol výraznejší pokrok.

Na Slovensku výstražné majáky vo väčšej intenzite neblikajú. Hrdíme sa rodinným striebrom v podobe číreho pokladu Žitného ostrova, hoci by svoju pesničku o suchách už vedeli spievať nielen Záhoráci. Faktom zostáva, že u nás zásoby vody vystačia pre 16 miliónov obyvateľov. Zatiaľ sirény štartujú iba ochranári. Na opačnom póle sa štátne orgány tvária, že problémy s vodou, ak nejaké máme, držia na uzde. Na ktorých by sme mali skôr staviť?

Snímka: Flickr/IUCN

Najslabšie články reťaze

„Nie je dôvod na spokojnosť. Je ich viacero. Napríklad ten, že ešte stále takmer polovica monitorovaných povrchových vôd vykazuje neuspokojivý ekologický stav. Ďalším sú dosť časté lokálne havárie súvisiace s nezodpovedným vypúšťaním toxických látok do vodných tokov. Pomerne často je aj havarijne znečistená voda pritekajúca k nám z Ukrajiny,“ uviedol pre HN Mikuláš Huba zo Slovenskej akadémie vied, ktorý je zároveň zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho snemu.

Kapitolu samu osebe predstavujú staré environmentálne záťaže. Takýchto časovaných bômb máme na Slovensku desiatky. Podľa Hubu sa k nim pridáva expanzia automobilizmu a cestovného ruchu, olej do ohňa prilieva samotný štát. „K tejto problematike pristupuje podobne ako väčšina podnikateľských subjektov nezodpovedne, laxne a netransparentne. Miestami už tým ohrozuje zdravie občanov a znižuje kvalitu života súčasných aj budúcich generácií.“

Ba čo viac, štát nezriedka ide proti Bruselu. Ten vo vodnom hospodárstve presadzuje takzvanú zelenú infraštruktúru namiesto takzvanej sivej, ktorá u nás dominuje od polovice minulého storočia až po súčasnosť. „Pritom štát očakáva, že anachronické projekty bude Európska únia spolufinancovať! Pre budúcnosť je najhoršie, ak si nechce uznať oprávnenú kritiku a tvrdohlavo pokračuje vo svojej ceste do slepej uličky. Dvojnásobným paradoxom je, že väčšinu vodnej agendy zastrešuje ministerstvo životného prostredia. Teda rezort, ktorý by mal prírodu chrániť, a nie napomáhať jej exploatácii a devastácii,“ podtrhol Huba.
Aj jeho odpoveď na otázku ohľadne priorít pri riešeniach smerovala k politickým a riadiacim špičkám. Viní ich z environmentálnej negramotnosti, pričom jestvuje celý rad najslabších článkov reťaze: arogantné pohŕdanie odbornosťou, nekoncepčnosť, nadraďovanie krátkodobých cieľov pred dlhodobými, podliehanie lobistickým, ekonomickým a korupčným tlakom.

Vízie ochrany

Generálna riaditeľka Výskumného ústavu vodného hospodárstva Ľubica Kopčová nepreferuje žiaden zo segmentov tak z hľadiska času, ako aj financií, keďže by to bolo podľa nej nesprávne. „Všetky sú pre celok dôležité. Tu je namieste uviesť nutnosť posilnenia integrácie sektora vody s ostatnými politikami,“ povedala pre HN s dodatkom, že samozrejmosťou by malo byť dodržiavanie slovenských zákonov a dôsledné implementovanie Vodných plánov.

Za ďalšie závažné opatrenie pokladá podporu aplikovaného výskumu a v neposlednom rade aj posilnenie kontrolnej činnosti. Osobne by vyzdvihla otázku výchovy. „V každej rodine a škole treba hovoriť a učiť o vode, koľko jej máme, ako a prečo ju treba chrániť v každodennom živote.“

Environmentálne výzvy, ktorým krajina čelí, si vyžadujú dlhodobú víziu a strategické smerovanie. „Ak by som sa chcela len okrajovo dotknúť hydromorfologických zmien na tokoch, tak možno konštatovať, že mnoho vodných tokov bolo v minulosti upravených pre rôzne účely, najmä na zabezpečenie protipovodňovej ochrany, plavby a energetického využitia,“ poznamenala Kopčová.

Toto nadmerné využívanie viedlo k postupnému zhoršovaniu stavu riek na všetkých európskych riekach, nielen v našej republike. Situácia si vyžiadala prípravu a implementáciu Rámcovej smernice o vode 2000/60/EC. Podpísalo ju aj Slovensko. „Jej cieľom je zlepšenie ekologického stavu vodných tokov modifikovaných vodohospodárskymi úpravami. Dosiahne sa revitalizačnými a nápravnými opatreniami, ktoré sú zahrnuté vo Vodnom pláne Slovenska a postupne sa budú realizovať.“

Ak by si Kopčová dovolila predvídať situáciu v budúcnosti, základnou víziou ochrany vodných zdrojov do roku 2030 je dosiahnutie požadovanej kvality životného prostredia a udržateľného obehového hospodárstva využívajúceho maximum obnoviteľných prírodných zdrojov. Taktiež pomocou predchádzania a prispôsobovania sa klimatickej zmene je potrebné sa usilovať, aby následky pre krajinu boli čo najmiernejšie.

Degradované ekosystémy

„Ak sa súčasná vodná politika nezmení, zachytené trendy zhoršovania kvantitatívneho a kvalitatívneho stavu podzemných a povrchových vôd budú nielen pokračovať, ale v dôsledku klimatických zmien intenzita bude narastať,“ predpovedá zase Elena Fatulová z Inštitútu vodnej politiky. Ako nám povedala, ak sa tieto trendy nezastavia, nastúpi postupná degradácia ekosystémov, nikto však nevie určiť, kedy k tomu dôjde a či bude možné devastačné zmeny zvrátiť.
Podľa vodného plánu približne 43 percent útvarov povrchovej vody nedosahuje dobrý ekologický stav a 2,4 percenta chemický. Príčinami sú predovšetkým vypúšťanie znečisťujúcich látok a hydromorfologické vplyvy. „Na vyhodnotenie ich významnosti chýba podrobnejšia analýza vplyvov a dosahov, ktorá by identifikovala konkrétne zdroje spôsobujúce nevyhovujúci stav vodných tokov. Táto analýza je potrebná na to, aby sa prijímali adresné a účinné opatrenia,“ uviedla Fatulová, ktorá svojho času bola iniciátorkou petície za zastavenie vývozu do zahraničia.
Dodala, že podzemné vody sú na tom podstatne lepšie – len tri zo 102 útvarov sa javia ako nevyhovujúce – avšak realita je podstatne horšia. „Ako príklad možno uviesť skládku Vrakuňa, kde sa plánuje sanácia v objeme asi 30 miliónov eur, pričom vo vyhodnotení má označenie ako útvar v dobrom chemickom stave.“
Ešte znepokojivejšie sa údajne javia ukazovatele v kvantitatívnom hodnotení. „Dlhodobé poklesy podzemnej vody sú zaznamenané takmer na celom území Slovenska. Ale namiesto toho, aby sa zistilo, či ich spôsobuje ľudská činnosť alebo sú následkom klimatických zmien, situácia sa podceňuje a zakrýva produkovaním nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení.“
V dokumente „Stratégia adaptácie slovenskej republiky na nepriaznivé zmeny klímy“ k horizontu rokov 2075 až 2100 budú u nás celkové úhrny zrážok asi o desať percent nižšie ako doteraz. Využiteľné vodné zdroje poklesnú o 30 až 50 percent. Predpovedané scenáre dosahu klimatickej zmeny na množstvo a kvalitu vôd na najbližšie obdobie, teda v horizonte asi dvadsať rokov, neexistujú.

Najčítanejšie témy