6. Nezalepujme morovú ranu náplasťou

Takmer stotridsať vedcov a expertov spoločne s občanmi ešte vlani signovalo Výzvu za zmenu vodnej politiky. Adresovali ju ministerstvu životného prostredia, Národnej rade aj parlamentu. Ako dopadla?

Odpoveď nikdy nedostali. Akurát z Úradu vlády im odpísali, že ju postúpili ministerstvu.

Snímka: HN/Peter Mayer

Po výzve vznikla tento rok iniciatíva „Za živé rieky, za čistú vodu“. Vy ste stáli v čele petičného výboru. Zohnali ste dvadsaťtisíc podpisov. Málo, veľa, akurát?

Mali sme vyššiu ambíciu a mysleli sme, že vyzbierame viac podpisov. No prvýkrát sa v iniciatíve spojili rôzni aktéri s často diametrálne rozličnými názormi – ochranári, samosprávy, rybári, odborníci z univerzít, vodáci... Je to dosiaľ najväčšie zoskupenie týkajúce sa ochrany vôd.

Po odovzdaní petície prebehlo na ministerstve rokovanie. Ako ste pochodili?

Rokovanie vyznelo v štýle, že všetko je v poriadku: Áno, máme nejaké skládky, no tie sú pozostatkami z minulosti a čo my s tým vlastne máme. Pravdou je, rieky sú menej znečistené ako za bývalého režimu. Ale ukazuje sa, že aj kvôli neriešeniu environmentálnych záťaží je problémom difúzne znečistenie vôd. Veľa sa o tom nevie. Ťažšie sa monitorujú ako na úniku z nejakej jedinej výpuste. Nie sme na tom tak dobre, ako sme si mysleli.

Domnievate sa, že ekologické témy stoja neprávom mimo centra pozornosti verejnosti?

Keď sme chodili s petíciou po mestách, narážali sme na námietky. Ľudia oponovali, že máme predsa pitnú vodu, štát sa stará a aj v Ústave je zakotvená ochrana vôd. Keď sme sa ich však začali pýtať, či si nič nevšimli, odpovedali: No hej, v studni nemáme toľko vody ako kedysi.

Nejde skôr o výnimky?

Niektoré obce vodu už nemajú vôbec. Sú mestá, kde jej nedostatok pociťujú už teraz občania ako problém, a sú mestá, kde stačí pustiť kohútik a voda tečie. My sme si jednoducho naozaj zvykli, že štát sa postará. Pri povodni príde armáda, škody sa zaplatia z nejakých fondov...

... a podľa vás sa štát stará?

Myslím si, že nie. Ako to povedať, aby som nevyznela ako nejaká ekoteroristka... Vodohospodárska prax v mnohých pohľadoch zaspala v situácii spred dvadsiatich rokov. Zoberte si Česko. Tam majú vo vodnom pláne vyčlenené úseky vodných tokov, ktoré ponechávajú tak, aby si ich príroda mohla zobrať späť. Revitalizujú obrovské úseky. U nás sme stále v etape regulácie. Na Slovensku navyše opakovane narážame na fakt, že využívanie vody je nadriadené jej ochrane.

Ako tomu máme rozumieť?

Keď sa diskutuje o energii, hydroenergetici automaticky reagujú v štýle – keď rieka tečie, dáme turbínu a máme energiu. V prirodzenom ekosystéme však tok vytvára transport látok, rieka ich odnáša. Po postavení bariéry sa látky zastavia a sedimentujú ako bahno. Hromadia sa v zdrži a potom hovoríme o „hladovaní“ rieky. Organizmy v nej žijúce v podstate vymierajú a následne sa rozkladá celý ekosystém. Tok stráca samočistiacu schopnosť a kyslík. Mení sa jeho fungovanie a ryby sa nemajú kde rozmnožovať. Jedno s druhým súvisí.

Prečo sa nesnažíte presadzovať „českú“ cestu?

Keby sme prišli s nápadom, aby sme vyčlenili desiatky, stovky kilometrov vodných tokov, vytrhali na nich opevnenie a vrátili ich prírode, tak by na nás pozerali ako na totálnych anarchistov, čo tárajú z cesty. Pritom v zahraničí sa táto prax presadzuje.

Nenachádzate žiadne pochopenie ani u odborníkov na ministerstve?

Keď prídeme na rokovanie, ľudia z vodnej sekcie nám naznačia, že by takýto postup bol výborný, ale línia je, bohužiaľ, technokratizovaná. To je mimoriadne zaujímavé, lebo na ministerstve je veľa sekcií s progresívnymi pracovníkmi. Otázkou zostáva, či máme pripravených aj odborníkov vodohospodárov.

Máme?

V akademickej sfére určite. Koľko je výkonných ľudí na úradoch, to nevieme.

V rámci reformy ESO sa špecializovaná štátna správa zlúčila pod ministerstvo vnútra. Pokladáte takéto rozhodnutie za správne?

Tým ministerstvo životného prostredia rezignovalo na metodické usmerňovanie pracovníkov, hoci odborne podeň spadajú. Podľa našich informácií by sa v budúcom roku malo v tejto veci začať niečo robiť. Ministerstvo pochopilo, že tých úradníkov musí vzdelávať. Pri ich úrovni platov a podmienok nemajú motiváciu na sebavzdelávanie. Ostatne ani žiadnu podporu, čo nie je práve príjemná pozícia.

Čo rezonuje v laickej verejnosti?

Že vodná energia je a priori zelená. V minulosti sme na Slovensku mali stovky mlynov a vodných stavieb vyrábajúcich energiu a ich vplyv na životné prostredie bol minimálny. Zanikli, hoci doteraz fungujú malé vodné elektrárne, ktoré veľmi dobre postavili a neprehradzujú vodný tok. Tých je však, bohužiaľ, menšina.

Predsa len – nie sú Slováci už citlivejší na životné prostredie?

Napríklad len teraz začali samosprávy na strednom Slovensku platiť za dažďovú vodu zo spevnených plôch a zisťujú, že ročne zaplatia státisíce eur iba za odvod do kanalizácie. Pri intenzívnejších zrážkach voda vyplaví čističku, spôsobí povodeň nižšie, za pár hodín zmizne a zase je sucho. Dlhodobo boli samosprávy aj verejnosť utvrdzované v tom, že vodná politika je vysoko odborná téma a nech sa radšej do nej ani nepúšťajú. Nemajú do toho čo zasahovať, nedisponujú právom ani kompetenciami. Tie náležia výsostne vodohospodárom.

Uverili tomu?

Ľudia si nechcú komplikovať život. Ak im niekto povie – toto urobíme my a vy sa nestarajte, radi tomu uveria. Bohužiaľ, v mestách sa vyjadruje vzťah k rieke dvojmetrovým múrom tak, ako sa dá vidieť v Bardejove. Máme pocit, že to takto má byť, a nech tá rieka ide preč. V zahraničí sú pozemky pri vodných tokoch najdrahšie.

Nákupné centrum Eurovea v hlavnom meste a ďalšie developerské projekty by však mohli byť dôkazom, že aj u nás prichádza k zmene myslenia, alebo nie?

Ak áno, tak možno len v Bratislave. Prichádza sa na to, že rieky sú veľmi cenné.

Nepatríte medzi propagátorov čiernych scenárov?

Črtajú sa na mnohých miestach. Pred desiatkami rokov sa člnkovalo na miestach, kde dnes nájdete len jarok bez vody. Voda je veľmi špecifická záležitosť. Keď sa niečo vykoná v mieste A, tak sa táto činnosť prejaví v celom povodí. Nie hneď, ani o pár týždňov. Nieže by sa mala prepadnúť celá dediny so stovkami obyvateľov, ale následky sa pomaly zberajú a potom skolabuje celý systém. Keď klesne spodná voda, nedá sa vrátiť späť.

Je bežné, ak v zime ľudia ochorejú na chrípku, no napriek tomu zdravotníci nevyhlasujú chrípkovú epidémiu?

O to viac je pre mňa nedostatočná ochrana vody strašidelnejšia. Tu sa choroba neprejaví spôsobom vyvolávajúcom pozornosť, či dokonca paniku. Keď však prepukne, potom už bude neskoro. O to náročnejšie je na ňu upozorňovať ľudí, lebo jej prirodzene neveria. Je to ako s klimatickými zmenami.

Môžete to objasniť?

Stále si hovoríme, že tento rok nebol sneh, ale veď nebol desať rokov, to je prirodzený jav. Prejde pätnásť rokov a konštatujeme, že v lyžiarskom stredisku po celý ten čas sneh nebol a nemôžu tam ani zasnežovať svahy, keďže vyschli potoky. Vo všetkých prípadoch ide o subjektívne pozorovanie – kedysi tu bola studnička a nie je. Už je neskoro.

Samosprávy sú si vedomé, že sa niečo deje?

Tie, ktoré majú viditeľný a citeľný problém, posúvajú tieto informácie iným samosprávam. S cieľom – nám sa stalo toto a toto, dajte si pozor, aby sa vám nepritrafilo niečo podobné.

Padajú ich varovania na úrodnú pôdu?

Často sa stretávam s názorom tých „bezproblémových“ obcí, že musia riešiť ťažkosti úplne iného charakteru. Potom o desiatky rokov v tom čase už naše dospelé deti budú klásť otázku: Čo robili naši rodičia? To boli až takí hlúpi, že ten problém proste nevideli? A čo máme teraz robiť my?

Nemôžeme sa spoliehať na Žitný ostrov, jeden z najväčších zdrojov v strednej Európe?

Stále sa ním čičíkame. Popritom vôbec nevieme, ako ho ovplyvňuje vodné dielo Gabčíkovo. V jeho zdrži sa ukladajú sedimenty a jestvujú len teórie, čo všetko môžu spôsobiť. V blízkosti Žitného ostrova je na tom obdobne skládka toxických odpadov vo Vrakuni. Začali sa na nej diať veci, o ktorých takisto nič netušíme. Vyhlásenia, aby sa nepoužívala voda ako pitná, sú totožné s radami, že treba prelepiť morovú ranu náplasťou.

Sú teda obavy z časovej bomby prehnané alebo nie?

V istom zmysle slova sú oprávnené, ak si budeme myslieť, že to tiká niečo iné. Ešte stále je čas na riešenia, ktoré sú pomerne známe. Nejde o experimenty, ale o odskúšané postupy. Len sa musíme zbaviť starého známeho, že zvládneme všetko a o všetkom budeme rozhodovať my. Z hľadiska hospodárenia potrebujeme vodu dostať do krajiny.

Čo na to treba?

Máme obrovský problém dostávať vodu do pôdy. Týka sa predovšetkým poľnohospodárstva, lebo máme vysušenú zem. Sem vodu nedostaneme žiadnou priehradou a zavlažovanie zvrchu má podobný efekt ako kúpanie sa v lyžičke vody. Potrebujeme zadržať vodu v pôdnom profile. Priehrady boli riešením pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy sa ukazovali ako správny krok, no dnes sa nedá spoliehať na takéto technické opatrenia.

Na druhej strane, pred tromi rokmi zákonodarný zbor zakotvil zákaz vývozu vody priamo do Ústavy. Nie je v rozpore, že ste boli kritikom tohto aktu?

Ochrana vôd sa nedá vyriešiť tým, že ju dáme do Ústavy, lebo reálne sa s tou vodou obchoduje. Zákaz vývozu, samozrejme, schvaľujem, ale nemal by slúžiť na uspokojenie verejnosti. Ochrana vody je práve o tom, že miestni obyvatelia sa musia sami zaujímať. Ide o ich životy. Jeden štátny podnik nemôže riadiť vodu v celej republike.

Načrtli ste vodu ako obchodovateľnú komoditu. Je lacná?

Keď sa nám stále oplatí splachovať záchody pitnou vodou, tak asi niekde problém je. Neplatíme za ňu skutočnú cenu. Trochu sa obávam času, a ten nie je veľmi ďaleko, keď ju začneme kupovať bez dotovaných cien, za reálne.

Máme dostatočne zmapované rizikové lokality?

Nie. Nedávno sa prišlo na to, že ryby z Liptovskej Mary sú kontaminované. Celý prípad nebol ani veľmi medializovaný. Pritom si zoberte, že nad touto priehradou sa nenachádza väčší zdroj znečistenia. To je práve tá kumulácia, o ktorej sme hovorili. Stále sa spoliehame na centrálne zásobovanie, ktoré je veľmi zraniteľné. Keď sa v meste s tým zdrojom niečo stane, je otázkou dní, kedy skolabuje celý systém. Niekedy sme mali obrovské množstvá lokálnych zdrojov. V súčasnosti nie že ich nemáme zmapované, ale ani nevieme, v akom sú stave, aké majú výdatnosti.

K akým zmenám by malo prísť v legislatíve, aby sme mohli pokojne spávať?

Na Slovensku neexistuje register, v ktorom by úradník zo Zvolena vyčítal, aké rozhodnutie vydal úradník v Banskej Bystrici. Nemá sa ako dozvedieť, aké objemy môže z rieky odobrať a koľko do nej môže vypúšťať, pretože okresné úrady medzi sebou nekomunikujú. Keď objavím rúru, z ktorej vyteká voda, ani nezistím, či niekto schválil povolenie. Register vydaných povolení je pritom výlučne technická záležitosť a netreba ani zmenu legislatívy.

Čo by sa ním dosiahlo?

Úradníci by minimálne vedeli, že nemôžu povoliť odber, ak je už nad primeranú mieru. Takto prichádza k odberom vody na úkor verejného záujmu. To sa ekosystému nemusí vyplatiť.

Odvážnejšie želanie?

Aby sa na vodných tokoch odstránili niektoré priehrady a bariéry. Zanesené už neplnia svoj účel a nastal čas ich rozobrať. Vládni úradníci by mali nadobudnúť dôveru v prírodu, lebo tá dokáže zadržať vodu lepšie, respektíve minimálne tak dobre ako ľudia s technickými opatreniami.

VIZITKA:

Martina Barancová Paulíková
Vyštudovala ochranu prírody a krajiny na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Už počas štúdia sa začala angažovať ako dobrovoľníčka v Združení Slatinka, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia a presadenie alternatív ku kontroverznej priehrade pripravovanej v údolí rieky Slatina. Pracuje tak pre mimovládne organizácie, ako aj verejnú správu. Predmetom jej záujmu je participácia verejnosti na rozhodovaní o životnom prostredí, ochrana a udržateľné využívanie vôd, ako aj ochrana sídelného prostredia. Je členkou monitorovacieho výboru pre Operačný program Kvalita životného prostredia, kde zastupuje sieť environmentálnych organizácií Ekofórum. Je vydatá, má tri deti.

Najčítanejšie témy