2. Dobiehanie západu potrvá ešte desaťročia

Snímka: Pavol Funtál

Rakúsko dobehneme tak o päť rokov. Aj to bola jedna z nádejí, ktorá zaznela v eufórii z rúcajúceho sa komunistického režimu z novembrových tribún. Ako spomínajú pamätníci, ľudia si predstavovali, že budúcnosť im prinesie spojenie výhod socializmu so západným blahobytom.


Priamo o kapitalizme sa ešte nehovorilo, dokonca keď sa v programe VPN objavila sloboda podnikania a zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva, musel verejnosť upokojovať Jozef Kučerák, jeden zo strojcov pripravovaných ekonomických reforiem, že v skutočnosti o návrat kapitalizmu nepôjde. Ten však dorazil na Slovensko takmer okamžite po páde režimu a jeho rýchly nástup predurčil náš ekonomický vývoj na najbližšie desaťročia.


Radikál Klaus
Po revolúcii vznikli v Československu tri pracovné skupiny, ktoré mali vypracovať návrh ekonomickej reformy, pričom každú z nich viedla iná ekonomická osobnosť. Na čele prvej stál bývalý riaditeľ prognostického ústavu Československej akadémie vied Valtr Komárek, druhej šéfoval niekdajší minister a reformný komunista František Vlasák a tretí tím sa sformoval okolo Václava Klausa.


Nakoniec sa federálna vláda rozhodla zamietnuť predstavy o pomalej a mäkkej transformácii a uprednostnila Klausovu šokovú terapiu, ktorá znamenala predovšetkým liberalizáciu cien a privatizáciu štátneho majetku. Jej veľkou výhodou okrem iného bolo to, že ju na rozdiel od ostatných nebolo potrebné pripravovať, ale Klausovi ju doslova stačilo vytiahnuť zo šuplíka.


Už po niekoľkých rokoch však začalo byť zrejmé, že sny o rýchlom dobiehaní Rakúska sa tak rýchlo zrealizovať nepodarí. Dial sa totiž pravý opak. Prudko sa prepadlo HDP, znížila sa životná úroveň a začala rásť chudoba a nezamestnanosť. Aj kvôli tomuto prepadu sa začal viesť spor o to, či nebola Klausova reforma až príliš radikálna.


„Všetky bývalé socialistické štáty utrpeli na začiatku takýto prepad a bolo srdečne jedno, či na to išli postupne, alebo skokovo. Ten náš bol síce dramatický, ale v porovnaní s ostatnými krajinami ešte mierny. Niektoré z nich stratili na začiatku aj dve tretiny svojho HDP, my sme stratili nejakú štvrtinu,“ hovorí vedúci katedry hospodárskej politiky na Ekonomickej univerzite Karol Morvay.


Aj on však uznáva, že radikálna a rýchla zmena so sebou priniesla aj množstvo negatívnych javov a viaceré procesy neboli dostatočne pripravené.


„Ak najprv nevytvoríte dostatočne kvalitné prostredie a nové pravidlá hry, vedie to k tomu, že vytvoríte ekonomiku, v ktorej v istú chvíľu ako keby neplatilo nič. Zabehnuté pravidlá sú už zrušené, a tie nové ešte nie sú vžité. Vznikne akési inštitucionálne vákuum a pohybujete sa tak v divokej krajine, čo vedie napríklad k mafiánskej ekonomike a rozkrádaniu,“ vysvetľuje.


Mečiarova slovenská cesta
Presne do takéhoto vákua sa zrodila Slovenská republika a štát plne prevzal do svojich rúk Vladimír Mečiar. Ten ponechal v platnosti iba časť Klausových predstáv o transformácii a snažil sa nájsť špecifickú, slovenskú cestu. V praxi išlo o posilnenie štátu v ekonomike a privatizáciu, vďaka ktorej sa dostali k štátnemu majetku nekompetentní ľudia blízki vládnemu HZDS. To okrem iného spôsobilo aj oneskorenie potrebného ozdravného procesu v sprivatizovaných podnikoch, čo brzdilo ďalší ekonomický rozvoj krajiny.

Deklarovaným cieľom privatizácie viacnásobného premiéra Vladimíra Mečiara bolo vytvorenie domácej podnikateľskej vrstvy. Odpredaj štátnych podnikov po páde totalitného režimu do súkromných rúk však dodnes sprevádza množstvo otáznikov a podozrení. Štátne firmy totiž Mečiarove vlády často dohadzovali ľuďom blízkym HZDS a mnohé z nich sa neskôr dostali pre zlé manažérske vedenie do existenčných problémov. „Ak v rokoch 1991 až 1994 získal Fond národného majetku priamymi predajmi 35 miliárd korún, za celý rok 1995, pri dvojnásobnom počte priamych predajov, boli príjmy FNM len 7 miliárd korún – od privatizujúcich totiž žiadal iba prvú splátku,“ píše stránka Nadácie Zastavme korupciu. Takýmto prípadom boli napríklad Východoslovenské železiarne, ktoré sa dostali do rúk bývalým piatim manažérom firmy, medzi ktorými figuroval aj Alexander Rezeš. Ten sa o necelý rok stal v decembri 1994 ministrom tretej Mečiarovej vlády a podnik aj doprivatizoval. Po tom, ako sa VSŽ dostali do existenčných problémov, podnik napokon postavil na nohy nový vlastník – americký U. S. Steel.
Snímka: MAFRA/Peter Mayer

​Vďaka politike Mečiarovej vlády sa o Slovensku začalo hovoriť ako o čiernej diere Európy, v integračnom procese sme zaostávali za našimi susedmi a zahraničné firmy sa na Slovensko nehrnuli. To všetko sa prejavovalo aj v ekonomickej oblasti, napríklad vo vysokej nezamestnanosti. Tá sa na konci 90. rokov blížila k hranici 20 percent.

Zmena prišla až s pádom mečiarizmu a nástupom vlád Mikuláša Dzurindu, ktoré začali s dôležitými reformami a otvorenejšou politikou voči západu. Prístupový proces do EÚ znamenal masívnu zmenu legislatívy a jej prispôsobenie európskym štandardom.

„Po Mečiarových vládach sa nám podarilo otočiť kurz od izolácie k integrácii, na čom majú zásluhu hlavne vlády Mikuláša Dzurindu. Medzi kľúčové ekonomické opatrenia patrila makroekonomická stabilizácia na konci 90-tych rokov, ktorá priniesla stabilizáciu kurzu koruny a výrazný pokles úrokových sadzieb. Ďalšími dôležitými krokmi bolo ozdravenie bankového sektora a daňová reforma,“ hovorí analytik Tatra banky Tibor Lörincz.


Za komunizmu bolo lepšie
To ako sa zmenila ekonomická situácia v porovnaní s 90. rokmi dobre ilustruje situácia na finančných trhoch. Keď si chcel pred dvadsiatimi rokmi štát požičať peniaze, musel sa pripraviť na to, že bude platiť úroky vo výške 20 percent.

Dnes je zadlžovanie sa výrazne pohodlnejšie, tento rok sa napríklad Slovensku podarilo predať päťročné dlhopisy za pol percentný úrok. Nízke úročenie je spôsobené aj politikou Európskej centrálnej banky, avšak stále platí, že ak by investori slovenskej ekonomike nedôverovali, boli by úroky výrazne vyššie.

Pozitívny ekonomický vývoj Slovenska za posledných 25 rokov je zreteľný aj pri pohľade na ďalšie ukazovatele. „V roku 1990 bol HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, teda po zohľadnení toho, čo si za daný obnos môžeme kúpiť, niečo vyše 15 tisíc dolárov ročne. Po poklese na začiatku 90. rokov sa vďaka postupnému, dlhotrvajúcemu rastu, prerušenému len v rokoch 1999 a 2009, blížime k hranici 30-tisíc dolárov na obyvateľa,“ hovorí Martin Kahanec zo Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce. Ekonomický príbeh Slovenska vníma jednoznačne ako úspešný, hlavnými faktormi, ktoré nás dostali na súčasnú úroveň, sú podľa neho ekonomické reformy na prelome milénia, silný zahraničný dopyt a začlenenie Slovenska do jednotného európskeho trhu.


Napriek tomu sa na Slovensku stala obľúbenou veta, že za komunizmu bolo aj tak lepšie. Ak si však aj odmyslíme hodnoty ako je sloboda alebo ľudské práva, tak toto tvrdenie už nejaký čas neobstojí ani z ekonomického pohľadu. Odkedy sa teda máme lepšie, ako „za komunistov“?

„Máme tu skupinu ľudí, ktorá na nový systém stále dopláca a máme tu skupinu, a tá už tvorí našťastie väčšinu, ktorá je na tom lepšie. Tá zrovnateľná úroveň nastala niekedy v rokoch 2005 – 2006,“ odpovedá Karol Morvay.

Podobný názor má aj Tibor Lörincz, ktorý hovorí, že reálnu priemernú mzdu (teda očistenú o infláciu) z roku 1989 sme prekonali v roku 2008. „Veľkým problémom je geografická nerovnosť. Kým život v Bratislave je až na výnimky lepší ako pred rokom 1989, na východe Slovenska to platiť nemusí,“ dodáva.


Kedy dobehneme západ?
Životná úroveň Slovákov sa neustále zvyšuje, dobehnúť Rakúsko sa nám však stále nepodarilo. Naša ekonomika v súčasnosti dosahuje úroveň 77 percent priemeru EÚ z pohľadu HDP na obyvateľa podľa kúpnej sily. Rakúšania sú v tomto ukazovateli nad priemerom údaje, prekračujú ho o 26 percent. K západoeurópskym štátom sa však jednoznačne približujeme, hoci to tempo nie je úplne v súlade s očakávaniami ľudí na novembrových námestiach. „Momentálne nám chýba asi tretina oproti západu. Predtým sme však nedosahovali ani polovicu ich výkonnosti,“ hovorí Morvay.

Približovanie sa západu, ale aj Českej republike, potvrdzujú aj údaje o vývoji miezd. Podľa hlavného analytika investičnej spoločnosti TopForex Petra Bukova sme v roku 2000 dosahovali 15 percent priemernej nemeckej mzdy, v roku 2015 to už bolo 23 percent. Ide o zreteľný posun, avšak k nemeckým platom máme stále ďaleko.

peniaze, euro
Snímka: Dreamstime

​Dobehnúť sa nám zatiaľ nepodarilo ani našich západných susedov. Stále platí, že bežný Čech si mesačne zarobí viac ako bežný Slovák. V roku 2016 dostávali pracujúci na Slovensku v priemere 912 eur mesačne, v Českej republike o približne 100 eur viac. Aj tu však platí, že trend je pre Slovensko priaznivý. „Od rozdelenia krajiny naozaj nastal posun v ekonomickej úrovni Slovenska, ktorá sa viac priblížila k českej úrovni. Rozdiel na začiatku predstavoval až 35 percent a postupne sa medzera vo výkonnosti s malými zaváhaniami posunula až na úroveň 12 percent,“ vysvetľuje Martin Hudcovský z Ekonomického ústavu SAV.

Kedy teda dobehneme západ? „Je to ešte na desaťročia. Ak by sa udržali súčasne tempá rastu, tak môžeme povedať, že sa to môže stihnúť v rozmedzí od 20 do 30 rokov,“ myslí si Morvay.

Najčítanejšie témy