Združenia slovenských výrobcov a dovozcov elektrozariadení (CECED, ITAS, ADAT, ENVIDOM, SEWA, a. s., EKOLAMP), v súvislosti s návrhom novely zákona o odpadoch, prerokúvanej v týchto dňoch v Národnej rade Slovenskej republiky, konštatovali, že náklady za zhodnocovanie elektrických a elektronických zariadení bude potrebné hradiť dvakrát. Nezodpovedá to skutočnosti a nevyplýva to ani z pripravovanej novely zákona o odpadoch. Zaťaženie elektrozariadení v štádiu odpadov určite nebude duplicitné. Už podľa súčasného znenia zákona sa príspevok do Recyklačného fondu neplatí za to množstvo výrobkov, ktoré bolo zhodnotené vlastnou aktivitou platiteľa príspevku -- bez ohľadu na existenciu akýchkoľvek limitov zhodnocovania, stanovených vládnym nariadením. Výrobcom a dovozcom komodít, pre ktoré zákon žiadne limity nestanovuje (napr. výrobcovia a dovozcovia pneumatík, batérií, olejov, vozidiel a pod.), zákon o odpadoch ukladá povinnosť zaplatiť do Recyklačného fondu príspevok za celý objem svojej produkcie, umiestnenej na trh v Slovenskej republike. Svoje platby môžu znížiť iba za to množstvo svojej produkcie, ktoré dokážu sami alebo prostredníctvom zmluvných partnerov zhodnotiť. V súlade so zákonom sú teda od povinnosti platiť do fondu oslobodení iba tí výrobcovia (dovozcovia), ktorí dokážu zhodnotiť 100 % svojej produkcie na tuzemský trh.
V trochu inej situácii sú výrobcovia a dovozcovia (na Slovensku predovšetkým dovozcovia, výrobcov nie je veľa) elektrozariadení, ktorí majú spomenuté limity stanovené. Platí pre nich, že v prípade splnenia limitu, do Recyklačného fondu platiť nemusia. Ak teda výrobca (dovozca) elektrozariadení vynaloží v rámci kolektívneho systému náklady na zhodnotenie určitého množstva elektroodpadu a k zhodnoteniu tohto množstva skutočne dôjde, bude toto množstvo aj v prípade nesplnenia záväzného limitu zhodnotenia "oslobodené" od platenia príspevku do Recyklačného fondu.
Organizácie výrobcov a dovozcov označujú príspevok do Recyklačného fondu ako sankčný. Namieste je však práve opačné hľadisko. Zákonný príspevok do Recyklačného fondu, ktorý platia podľa zákona o odpadoch všetci dovozcovia a výrobcovia výrobkov a materiálov potenciálne zaťažujúcich (ako budúci odpad) naše životné prostredie, nemá povahu sankčného nástroja. Naopak, oslobodenie od povinnosti platiť príspevok v prípade splnenia záväzných limitov, ktoré určite nikdy nebudú 100 percent, znamená teda pre výrobcov elektrozariadení v porovnaní s výrobcami a dovozcami iných komodít istý bonus.
Príklad dvoch firiem
Firma A je producentom komodity, pre ktorú neboli stanovené žiadne limity, firma B je dovozcom elektrozariadení. Kvôli zjednodušeniu predpokladajme, že obidve firmy uvedú počas roka na trh v Slovenskej republike 1 000 kilogramov svojich produktov a náklady na zber a zhodnotenie jedného kilogramu oboch produktov predstavujú 10 Sk, limit zhodnocovania pre elektroodpad v danom roku je 20 %. Predpokladajme tiež, že obidve firmy zhodnotia (recyklujú) 200 kilogramov svojich produktov. Pretože podľa zákona o odpadoch príspevok do Recyklačného fondu má zodpovedať nákladom na zber a zhodnocovanie danej komodity, v obidvoch prípadoch bude 10 Sk.
Bilancia firmy A na konci roka bude taká, že do Recyklačného fondu zaplatí 8 000 Sk (10 000 platba za produkciu na trh v SR, 2 000 zníženie z dôvodu zhodnocovania vlastných produktov). Situácia firmy B bude dosť odlišná -- pretože splnila stanovený limit zhodnocovania, nemusí do Recyklačného fondu platiť nič. Bilancia: náklady na zhodnocovanie 2 000 Sk, 10 000 Sk úspora v porovnaní s firmou A z dôvodu nulovej platby do Recyklačného fondu. Firma B získala z dôvodu existencie limitov zhodnocovania a ich splnenia v porovnaní s firmou A "bonus" 8 000 Sk.
Ak bude firma B zapojená do systému tzv. oprávnených organizácií, môže si v súlade so zákonom zahrnúť náklady na zhodnocovanie svojich výrobkov do tzv. recyklačného poplatku, ktorý je súčasťou ceny, a zaplatia ho zákazníci. V našom hypotetickom príklade pôjde teda o sumu 10 000 Sk, o ktorú sa "bonus" tejto firmy zvýši.
Ďalším jablkom sváru je otázka platieb, ktoré majú do Recyklačného fondu odviesť tie firmy, ktoré stanovený limit zhodnocovania nesplnia. Podľa jedných by takáto platba mala predstavovať rozdiel medzi skutočnou úrovňou zhodnocovania a stanoveným limitom, podľa druhých by sa v prípade nesplnenia limitu mala platba týkať celej produkcie na tuzemský trh.
Ilustrujme si obidva tieto názory na príklade našej firmy B. Ak by platil prvý názor, vtedy v prípade absolútneho nesplnenia limitu (žiadne zhodnocovanie), by firma B odviedla do Recyklačného fondu 2 000 Sk. V porovnaní s firmou A, ktorá zhodnotila 20 % svojej produkcie, by aj tak "usporila" 6 000 Sk. Prilepšením by ešte boli recyklačné poplatky z vreciek zákazníkov.
Zhrňme to. V prípade absolútneho neplnenia limitov hrozí v našom príklade firme B poplatok do Recyklačného fondu 2 000 Sk, na recyklačných poplatkoch má možnosť získať 10 000 Sk. Aj v prípade absolútnej ignorácie problematiky životného prostredia "hrozí" firme B značný zisk.
Ak by sa realizoval druhý názor, firma B by sa v prípade nesplnenia limitu dostala do režimu firmy A a mohla by si príspevok do Recyklačného fondu znížiť iba za skutočne zhodnotené množstvo svojej produkcie. Čo sa týka recyklačných poplatkov, situácia je rovnaká ako v predchádzajúcom prípade, takže príspevok do Recyklačného fondu bude pokrytý z týchto poplatkov a firma B nebude mať žiadny zisk, no ani stratu.
Z jednoduchého príkladu, ktorý sme uviedli, vyplýva, že dôvod na nespokojnosť majú predovšetkým podnikateľské subjekty vyrábajúce alebo dovážajúce komodity, pre ktoré neboli stanovené limity zhodnocovania, pretože sú znevýhodňované v porovnaní s dovozcami (výrobcami) tých komodít, pre ktoré limity existujú.
Ďalší problém vidia kritici novely zákona o odpadoch v zdanlivom rozpore medzi štvrťročnými platbami do Recyklačného fondu a vyhodnocovaním splnenia limitov zhodnocovania na ročnej báze. Domnievajú sa, že platby do fondu sa budú počas roka kumulovať a definitívne vyúčtovanie sa uskutoční až po vyhodnotení plnenia limitov, ktoré ministerstvo životného prostredia skutočne vykoná až po skončení kalendárneho roka. Zákon o odpadoch od samého začiatku svojej platnosti umožňuje vôbec neplatiť do Recyklačného fondu tým výrobcom alebo dovozcom, ktorí sa domnievajú, že v nasledujúcom období dokážu zhodnotiť celú svoju produkciu. Pre producentov tých komodít, pre ktoré sú stanovené limity, sa táto možnosť netýka povinnosti zhodnotiť celú svoju produkciu, ale iba produkciu do výšky stanoveného limitu. Systém tzv. oprávnených organizácií si producenti týchto komodít zakladajú práve na to, aby splnenie limitov dosiahli.
Výrobcovia (dovozcovia) elektrozariadení, zapojení do systému tzv. oprávnených organizácií, sa teda celkom oprávnene domnievajú, že prostredníctvom spomínaného kolektívneho systému splnia, a do Recyklačného fondu platiť nemusia. Príspevky do Recyklačného fondu, o ktorých sme už hovorili, však budú povinní zaplatiť, ak ministerstvo životného prostredia po skončení roka skonštatuje, že limity zhodnocovania neboli splnené. Riešenie takéhoto problému je však otázkou vzťahu výrobcov (dovozcov) a oprávnených organizácií.