5. Politický expert pre HN vysvetlil, čo rozbíja slovenskú politickú scénu

Od februárových parlamentných volieb uplynulo už viac ako sedem mesiacov. Prejavuje sa premiér Igor Matovič a jeho vládne hnutie OĽaNO ako pravicový subjekt?
V prípade Matoviča a jeho hnutia je ťažké definovať, či je to pravicová alebo ľavicová strana. Najmä preto, lebo nikto z jeho členov, ani Matovič sám, sa k tejto problematike nikdy priamo nevyjadril. Aspoň ja si nepamätám, že by to mal tak presne definované ako Smer alebo Hlas-sociálna demokracia, ktoré každú chvíľu prízvukujú, že sú ľavicovými politickými stranami. U nich je dôraz na sociálno-demokratickú agendu jednoducho viditeľný. V prípade strán, ako je OĽaNO alebo Sme rodina, je však skutočne veľmi ťažké uchopiť ich z pohľadu pravice alebo ľavice. To isté platí, keď sa na to pozrieme z pohľadu liberalizmu alebo konzervativizmu. Práve OĽaNO je príkladom, keď na jednej kandidátke a v jedných poslaneckých laviciach sedia ľudia, ktorí sú zjavní liberáli a zjavní konzervatívci.

U zvyšných dvoch koaličných členov Za ľudí a SaS to je jednoznačnejšie?
SaS sa definuje ako liberálna strana, čo je bližšie pravici. Takže áno, SaS je podľa môjho názoru pravicová strana. Takéto zadefinovanie je u nej zrejme najzjavnejšie a najčitateľnejšie zo všetkých členov vládnej koalície. Náznaky liberalizmu sú prítomné aj pri strane Za ľudí, hoci to možno menej artikulujú, než v prípade SaS, ktorá si vyslovene zakladá na imidži liberálnej strany.

Pred 15 či 20 rokmi bolo politické zameranie úplne jasné. SDKÚ bola čistá pravica a SDĽ ľavica. Aj Smer bol v úvode svojej vlády jednoznačne definovaný ako ľavica, aj keď neskoršie kroky tomu príliš nenasvedčovali. Čo sa potom na slovenskej politickej scéne stalo, že to delenie prestalo fungovať?
Politici sa rozhodli upustiť od jednoznačného ideologického uchopenia a čitateľnosti svojej strany. Zistili totiž, že takýmto spôsobom si od seba odháňajú časť voličov. A na druhej strane nedokážu podchytiť toľko voličov, než keby si povedzme svoju ideologickú preferenciu nejakým spôsobom zakamuflovali. Navyše je osudom celej Európy, že politické strany, ktoré sa dostávajú k moci, sa stávajú čoraz populistickejšími. Pre politického populistu pritom vôbec nie je dôležité, kam sa ideologicky zaradí. Pre neho je kľúčové, aby voličom rozprával to, čo momentálne chcú počuť. Takže žiadne ideologické ukotvenie tam netreba hľadať.

O zameraní strany sa volič mnohé dozvie aj z jej samotného názvu...
Presne tak. Tie politické strany, ktoré sa neobávajú jednoznačného ideologického zakotvenia, nemajú vôbec problém mať vo svojom názve kľúčový termín vzťahujúci sa k danej ideológii. Ako príklad môžem uviesť kresťanskú alebo sociálnu demokraciu. V podstate to platí aj o Slobode a Solidarite, hoci solidarita je termín, ktorý sa oveľa viac viaže k ľavicovým politickým stranám. Oni však jednoznačne dávajú najavo, že sú liberálnou stranou.

V predchádzajúcich obdobiach bolo u nás predsa viac strán, u ktorých bolo už z názvu jasné, akú politiku robia...
Strany, ktoré vznikali v minulých časoch, keď sa politické ukotvenie takpovediac nosilo, nemali problém ho vo svojom názve aj artikulovať. Kým teraz máme zoskupenia ako OĽaNO, Za ľudí či Sme rodina. To sú všetko názvy, ktoré sú z ideologického hľadiska neuchopiteľné a nečitateľné. Nehovorím, že to je vždy pravidlom, ale náznak to určite je. Veď si vezmime príklady zo zahraničia. V Nemecku dlhé desaťročia úspešne existuje Kresťansko-demokratická únia (CDU) alebo Kresťansko-sociálna únia (CSU), vo Veľkej Británii sú to zase konzervatívci, labouristi a liberáli. Už z ich názvu dokáže človek jednoznačne identifikovať, o akú politickú stranu ide. Keď však máme Obyčajných ľudí alebo Sme rodina, nie je to jednoznačné. A podľa mňa to bolo aj zámerom autorov týchto názvov.

Môže to byť aj znakom toho, že u nás zatiaľ nie je demokracia taká vyformovaná a vyzretá ako povedzme v Rakúsku či v Nemecku?
Možno by som to formuloval presnejšie – nie je to ani tak vyzretosť demokracie, ako skôr straníckeho systému. Navyše hodnoty, na ktorých by politické strany mali byť ukotvené, pretrvávajú a nestarnú, zatiaľ čo ich lídri prichádzajú a zase odchádzajú do zabudnutia. Takže strany, ktoré sú hodnotovo ukotvené, majú skôr tendenciu prežiť svojich lídrov. Sú totiž postavené na hodnotách, a nie na otcoch či matkách zakladateľkách, ako je to v prípade OĽaNO alebo Za ľudí.

Napokon, aj na Slovensku máme také strany – napríklad KDH alebo SNS...
Áno, jednou z mála strán, ktoré dokázali prežiť niekoľkých predsedov, je Kresťanskodemokratické hnutie. Hoci už druhé volebné obdobie za sebou je mimo parlamentu, stále existuje. Dokonca prežíva pomerne solídne – dvakrát za sebou skončila vo voľbách tesne pred bránami Národnej rady, tá jej momentálne uniká skutočne o pár hlasov. Kým politická strana, ktorá nie je hodnotovo ukotvená a je viazaná predovšetkým na svojho zakladateľa, nezvykne prežiť politický neúspech a odchod lídra. Takže KDH je naozaj perfektným príkladom toho, že aj keď zakladatelia sú dávno na politickom dôchodku, strana naďalej súperí o svojho voliča. A hoci nie je v parlamente, určite sa nedá hovoriť o jej neúspechu. Dokáže totiž prežiť a zas a znova zabojovať o poslanecké mandáty. Takže zdôrazňujem, že stabilita politickej strany je do veľkej miery daná práve tým, že je ideologicky ukotvená, pre voličov jasne čitateľná. Jej zakladateľ je pominuteľná záležitosť. Dnes tu je a nabudúce tu už byť nemusí a nie je nikto, kto by ho nahradil.

A čo Smer?
Aj Smer je postavený na otcovi-zakladateľovi Robertovi Ficovi, ktorého osud bude veľmi podobný ako u lídrov ostatných takýchto strán. Aj keď na druhej strane práve Smer je ideologicky jasne definovaný, takže toto pravidlo trošku popiera, avšak to je zase iná záležitosť. Treba však dodať, že ideológia Smeru pokračuje v podobe Hlasu-sociálna demokracia. To potvrdzuje, že keď je strana ideologicky jasne ukotvená, prináša jej to politické body a predlžuje si tým svoju existenciu, aj napriek tomu, že Fico sa stal politickou minulosťou.

Volebnými preferenciami zamiešala v posledných mesiacoch strana expremiéra Petra Pellegriniho Hlas – sociálna demokracia. Ešte pred svojim oficiálnym vznikom jej prieskumy z júna tohto roka pripisovali 20-percentnú podporu...
Prieskum, ktorý Pellegriniho strane ukazoval 20 percent voličov, bolo treba brať s veľkou dávkou rezervy. Samozrejme, v polovici júna sme ešte nevedeli, ako tá strana bude vyzerať, akú podobu bude mať jej program či ako bude politicky orientovaná. To všetko bolo dovtedy vidieť len v náznakoch. Nevedeli sme takisto identifikovať presné zloženie, aj keď médiá nejaké mená priniesli už vopred. Nemali sme informácie o tom, kto bude tvoriť jej predsedníctvo a kto budú jej hlavné tváre. Konkrétni ľudia boli oznámení až neskôr. Takže v júni sme mali veľmi málo vstupných údajov na to, aby sme dokázali odhadnúť reálny voličský potenciál tejto politickej strany. Bolo príliš veľa neznámych, než aby sme boli schopní kompetentne zhodnotiť, koľko reálnych percent táto strana získa alebo aký bude jej skutočný voličský výtlak. S týmto vedomím bolo treba pristupovať k otázke o relevantnosti spomínaného prieskumu.

Pellegrini neskôr oznámil svoj tím poslancov, ktorí odišli zo Smeru. Prieskumy dnes ukazujú, že výtlak tejto strany síce aktuálne nedosahuje 20 percent, ale napriek tomu len tesne zaostáva za najsilnejším vládnym hnutím OĽaNO. Aký vývoj predpovedáte Hlasu do budúcnosti?
Na základe istých náznakov, napríklad dlhodobej popularity Petra Pellegriniho, vieme predpokladať, že táto politická strana určite má šancu nestať sa bezvýznamnou a aspoň na nejakú dobu sa na politickej scéne etablovať aj v takej podobe, aby mohla byť úspešná. Ďalšie voľby máme síce relatívne ďaleko pred sebou, ale myslím si, že povedzme päťpercentnú hranicu môže úplne bez problémov atakovať. Takisto je veľký predpoklad, že čísla, ktoré ukazujú, že Pellegriniho Hlas dokáže predbehnúť zvyšok strany Smer Roberta Fica, môžu byť postavené na reálnom základe. Máme na to v rukách konkrétnu indíciu, ktorá sa týkala posledných parlamentných volieb.

Aká je to indícia?
Bola to vnútorná súťaž medzi Petrom Pellegrinim a Robertom Ficom, ktorú nám poskytol Smer. Pellegrini tam nad Ficom v počte preferenčných hlasov veľmi výrazne zvíťazil. Práve toto by mohla byť indícia, na základe ktorej by sme mohli usudzovať, že Pellegriniho strana môže byť úspešnejšia než Ficov Smer. Ešte treba povedať, že Pellegrini je dlhodobým Ficovým kritikom, a to najmä spôsobu vládnutia, ktoré Smer pod jeho vedením robí. Práve tento spôsob vládnutia kritizovaný Pellegrinim je príčinou poklesu voličských preferencií Smeru a taktiež určitého postupného úpadku popularity Fica aj jeho najbližších ľudí, ktorí s ním v tejto strane zostávajú. To je ďalšia indícia. Keďže Pellegrini je kritikom niečoho, čo objektívne strháva stranu dole, tak je šanca, že keď sa oproti Smeru vymedzí inou politickou stranou, tak bude mať šancu na vyšší voličský potenciál než má existujúca strana Smer.

Ozývajú sa hlasy, že Pellegriniho strana bude len akýmsi Smerom číslo dva a samotný Pellegrini je len o niečo umiernenejšou podobou Fica, takže skutočnú zmenu priniesť nemôže. Považujete za reálne, aby sa úplne odstrihol od minulosti?
Nie, to neprichádza do uváhy. Nie je to reálne, a ani sa to nedá uskutočniť. Peter Pellegrini na Smere politicky vyrástol. To platí bez najmenších pochybností, hoci bol v posledných rokoch a v poslednom období kritikom Roberta Fica. Avšak to je naozaj veľmi málo. Nekritizoval najväčšie prešľapy Fica a jeho strany. Skôr naopak. Vlastne by som povedal, že jeho kritika Smeru bola veľmi opatrná a skutočne príliš málo konkrétna a adresná. Áno, bola to kritika, ale len jemnučká. V žiadnom prípade nepomenovala úplne presne, aké konkrétne chyby sa v Smere urobili a kto je za ne zodpovedný. Toto sme sa od Pellegriniho zatiaľ nedočkali. A vidíme to aj na ľuďoch, ktorí s ním idú ďalej.

Čo na nich hovoríte?
Napríklad Richard Raši určite nie je žiadna nová tvár. Je dlhoročne spojený so Smerom. Prirovnal by som to k situácii, keď sa voličov snažil presvedčiť Miroslav Beblavý, že je novou tvárou v politike. Jednoducho ňou nebol. Táto analogická situácia tu skrátka je, aj keď, samozrejme, Beblavého nemôžeme prirovnávať k Rašimu v zmysle zodpovednosti, ktorú nesie jeho bývalá strana. Takže títo ľudia určite žiadne nové tváre nepredstavujú. Úspech Hlasu tak bude závisieť od dvoch vecí. Tou prvou je schopnosť Petra Pellegriniho presvedčiť voličov, že dokáže prejaviť výraznú mieru sebareflexie. To je záležitosť, ktorá v Smere doteraz chýbala. Práve absencia sebareflexie potiahla stranu nadol. Otázka teda znie, či Pellegrini bude schopný byť tým, kto konkrétne pomenuje problémy, ktorým Smer čelí a za ktorými táto strana stojí. A či bude schopný aj označiť konkrétnych ľudí, ktorí za toto všetko môžu. Takže toto je jedna vec.

A tá druhá?
Či si okolo seba dokáže vytvoriť tím ľudí, ktorí budú schopní tieto úlohy urobiť spolu s ním a či to bude dôveryhodné voči voličom. Toto bude veľmi dôležité, pretože títo ľudia sa nemôžu od Smeru úplne odstrihnúť. Preto si skôr myslím, že to bude síce druhá verzia Smeru, ale veľmi podobná tej prvej, možno zabalená v nejakom mladšom, menej okukanom a hlavne menej ošúchanom kabáte. To telo však zostáva prakticky rovnaké.

V kampaniach pred tohtoročnými, ale aj predchádzajúcimi voľbami väčšina strán kategoricky vylučovala spoluprácu so Smerom. Bola by Pellegriniho strana pre ostatné strany prijateľná ako potenciálny koaličný partner?
Viem si to predstaviť, ale skutočne len vo veľmi špecifických prípadoch. Keby sa trebárs skladala koalícia a nebola by iná šanca, ak by chceli zabrániť, aby vládu postavili extrémisti. V takýchto prípadoch by to bolo možné. Pretože v politike jednoducho platí – nikdy nehovor nikdy. Dokonca si viem predstaviť, že aj terajšie politické strany, ak by boli nútené, museli by sa za istých okolností spojiť aj s Robertom Ficom. Ak by hrozilo to, že by vládu skladal povedzme Marian Kotleba. Takže v istých skutočne veľmi výnimočných prípadoch by Pellegriniho strana mohla byť partiou do koalície. Avšak jej koaličný potenciál určite nebude automaticky tak vysoký, aby s ňou akákoľvek politická strana nemala žiaden problém. Áno, určite bude vyšší než Smer, pretože tam sa všetky strany vymedzovali predovšetkým voči Ficovi. Práve ten je symbolom toho, kam sa Smer za posledné roky dostal. Toto bolo absolútne neakceptovateľné. V prípade Petra Pellegriniho je koaličný potenciál vyšší, ale určite nie taký ako u bežnej štandardnej politickej strany.

Strana Smer fungovala aj vďaka priazni podnikateľských kruhov. Začína sa teraz podľa vás táto priazeň pomaly presúvať na stranu Pellegriniho? A dokázala by vôbec uspieť bez silnej materiálnej základne?
Začnem od konca odpoveďou na otázku, či politická strana môže uspieť bez silnej materiálnej základne. Myslím si, že v súčasných podmienkach asi veľmi nie. Na založenie a rozbehnutie novej strany sú určite potrebné veľké finančné prostriedky. Je treba urobiť silnú dlhodobú kampaň, ktorá sa týka prezentácie politickej strany, a to stojí peniaze. Fajn, teraz majú na to zhruba necelé tri roky, ak sa vôbec voľby budú konať v štandardnom termíne. Nemusia to teda robiť na poslednú chvíľu. Tento rok bol rozhodne dobrý čas na zakladanie novej strany. Bez veľkých finančných prostriedkov sa to však určite nedá. Treba tu počítať s tým, že bez financií by strana mala obrovský problém dostať sa do parlamentu, nech je tam akokoľvek výrazný politický líder. Tie peniaze sú skrátka nevyhnutné.

Bude Pellegrini momentálne pre sponzorov zaujímavý?
Každá strana v opozícii je pre sponzorov určite menej zaujímavá, než tá, ktorá má priamy podiel na vláde. Pretože strana, ktorá je súčasťou vládnej koalície, má prístup a možnosti, aby tomu sponzorovi finančné prostriedky nejakým spôsobom vrátil. Opozičná strana túto šancu nemá. Keď sa bavíme o záujme sponzorov, aj z tohto dôvodu môžeme teraz očakávať ich odliv od strany Roberta Fica. Prirodzene, určite mu zostanú sponzori, ktorí boli pri jeho strane dlhodobo a majú mu dlhodobo čo vracať. Viem si totiž dobre predstaviť, že existujú takí podnikatelia, ktorí sú mu veľmi veľmi vďační a nezabudnú mu do konca života, čo pre nich urobil. A Fico ani jeho strana o peniaze určite nebudú mať núdzu.

Čo teda bude pre Hlas – sociálnu demokraciu a jeho financovanie rozhodujúce?
Teraz naozaj ide o to, či Peter Pellegrini bude zaujímavým politikom pre potenciálnych sponzorov jeho politického projektu. Ja si myslím, že áno, bude. Ako vravím, v tejto chvíli je predčasné hovoriť o jeho reálnom voličskom výtlaku, ale už aj prvé prieskumy verejnej mienky ukazujú, že jeho šance na to, aby sa dostal do parlamentu, sú vysoké. A to môže svedčiť o tom, že sponzorom by sa tento projekt mohol páčiť. Preto môžu začať okolo Pellegriniho krúžiť. Navyše je potrebné povedať aj to, že s Petrom Pellegrinim odišla skupina ľudí ako Richard Raši či Peter Žiga, ktorí určite majú veľmi dobré kontakty na doterajších sponzorov Smeru. Je preto veľmi pravdepodobné, že spomínaní ľudia zoberú týchto sponzorov so sebou.

Najčítanejšie témy