6. Rozhovor: Extrémne náročné bývajú prvé dni po nešťastí

Snímka: Dorota Holubová

V rámci humanitárnej pomoci ste pomáhali a pomáhate vo viacerých krajinách. V ktorých najviac?

Dohromady sme už pôsobili v 29 krajinách. V súčasnosti máme projekty v siedmich – tie najväčšie sú v Libanone, Keni, Mjanmarsku a na Filipínach. Ďalšie projekty sú na Kube či v Moldavsku.

Ako by ste ich opísali bližšie?

V Libanone ide o pokračovanie projektu, ktorý sme predtým robili v Iraku, a to rekonštrukcia škôl a vzdelávanie detí, ktoré kvôli vojne vypadli zo vzdelávacieho systému. Na jednej strane pomáhame maličkým deťom, aby sa dostali do klasického vzdelávacieho systému. Sýrske deti, ktoré žijú v Libanone, majú totiž ťažkosti naň nabehnúť. Po druhé, vzdelávame starších, ktorí už zo školy vypadli, v odborných zručnostiach. Ide o Sýrčanov a Libanončanov. Pomôže im to k tomu, aby boli schopní otvoriť si malý biznis alebo niečo podobné.

V iných krajinách sa vaše pôsobenie líši?

V Keni sa dlhodobo venujeme potravinovej bezpečnosti. Súvisí to s tým, že 70 percent obyvateľstva sa venuje poľnohospodárstvu. Žije teda z toho, čo si dopestuje. My sa snažíme pomáhať komunitám, ktoré s tým z nejakého dôvodu museli dočasne prestať a znova začať. Je to príklad menšiny Ogiekov. Boli násilne presídlení z jedného miesta na druhé, prišli o pôdu, majetok... Často vedia farmárčiť, majú know-how, ale nemajú štartovací balíček. Ďalej, v Mjanmarsku a na Filipínach máme veľký projekt, ktorého cieľom je budovať u mladých ľudí väčšiu medzináboženskú súdržnosť. Sú to krajiny, v ktorých preto prebiehajú konflikty. Zatiaľ najvážnejší konflikt v Mjanmarsku spôsobil, že viac ako milión ľudí musel utiecť do susedného Bangladéša. Snažíme sa preto vytvárať komunity, aby obyvatelia viac držali pohromade.

Kde bolo zabezpečenie vašej pomoci zatiaľ najťažšie?

V roku 2010 sme pomáhali po zemetrasení na Haiti. Bolo to extrémne zložité a situácia bola náročná. Počas zemetrasenia bolo zničených 50 percent infraštruktúry a každý druhý dom doslova padol. Bolo veľmi zložité sa na miesto dostať, doviesť tam techniku a materiál. Okrem toho, že je to relatívne ďaleko a náklady na dovoz boli veľké, tak miestne úrady robili veľké komplikácie pri tom, ako dostávať materiál a pomôcky priamo na miesto. Bola to pre nás zložitá operácia, napriek tomu sa nám podarilo zrekonštruovať dve školy či zlepšiť v jednom meste odpadové hospodárstvo.

Je aj nejaká krajina, kam ste sa chceli dostať, ale neuspeli ste?

To, čo sa nám nedarí, ale skúšame to, je uchytiť sa priamo v Sýrii, ktorá je zdrojom všetkých problémov v okolitých krajinách a do istej miery aj v Európe. Sýrska vláda má veľmi reštriktívne podmienky v tom, kto a do akej miery môže v krajine pracovať. Dlhodobo vyjednávame, ako a za akých podmienok by sme čo mohli robiť. Z môjho pohľadu a z pohľadu ľudí, ktorí tú pomoc potrebujú teraz, a nie o rok, to ide strašne pomaly.

Najväčšími bariérami pri vašej práci teda bývajú postoj vlády, miestne úrady a byrokracia?

To sú obyčajne tie najväčšie. Za nimi už nasleduje koordinácia na mieste. To sa často stáva pri katastrofách s globálnym dosahom ako zemetrasenie v Nepále, kde zrazu na miesto príde obrovské množstvo pomáhajúceho personálu a materiálu. Hlavne na začiatku je to zložité koordinovať. Po pár týždňoch sa situácia síce upokojí, ale začiatky bývajú pomerne ťažké. Do veľkej miery pri tom pomáhajú agentúry OSN, ktoré robia základnú koordinačnú robotu – sprostredkúvajú informácie, kto kde robí. Pri náhlych nešťastiach ako zemetrasenia či cunami bývajú prvé dni skutočne extrémne náročné.

Ste slovenská organizácia, ale spolupracujete aj s českou Človek v tísni. Ako vám to pomáha na mieste pomoci?

Zásadne. Dlhé roky sme síce fungovali popri sebe, po čase sme sa však rozhodli vytvoriť taký rodinný vzťah. Teraz je to naša česká sestra. Už predtým sme hovorili, že základná vec, v ktorej nám to má pomôcť, je, že nám to pomôže znížiť naše vlastné náklady. Inými slovami, keď mám sto eur a miniem 10 na to, aby som na miesto doviezol ľudí, zaplatil personál, keď sa mi to podarí za päť eur, tak mi viac peňazí zostane na konkrétnu pomoc. To bol jeden z hlavných motívov, prečo sme sa spojili. Prvá misia, ktorú sme robili spoločne, bol Irak. Teraz zdieľame kancelárie, šoférov, autá, tlmočníkov...

Z vašich kampaní v poslednom čase najviac rezonoval Skutočný darček. Spája sa s ním aj kritika, keď sa koza, ktorej kúpou môžu ľudia konkrétne pomôcť rodine v Afrike či Ázii, zjavila v Prezidentskom paláci. Pomohla vám aj táto negatívna reklama?

Nevieme to celkom vyhodnotiť, keďže videá obskúrnych slovenských politikov a dezinformačných médií pomohli kampani. Skôr si myslím, že sú to ľudia, ktorí na webe Skutočného darčeka nenakupovali. V tomto ohľade teda skôr nie. Na druhej strane je pravda, že naším záujmom bolo počas Vianoc, ale aj každý rok rozprávať o kampani čo najviac. Veľmi nás teší, že sa do kampane zapojilo viac ako 20 influencerov, známych ľudí, ktorí kampaň propagovali. Exprezident Andrej Kiska bol jedným z tých viditeľnejších, ale každý, kto sa na ňu podujal, oslovil nejakú špecifickú skupinu, čo nám veľmi pomohlo.

V tejto kampani pokračujete. Plánujete aj nejaké ďalšie väčšieho charakteru?

Každoročne máme veľké kampane a prispôsobujeme ich aktuálnym veciam. Samozrejme, keď sa objaví nejaké náhle nešťastie, katastrofa, tak sa plány zmenia a venujeme sa tomu, čo sa aktuálne deje. Napriek tomu máme nejaký plán. Budeme pokračovať v Skutočnom darčeku, na čo sa veľmi tešíme. Pripravujeme tiež kampaň na podporu nášho nového produktu na Ukrajine.

Čoho sa týka?

Od septembra budeme pôsobiť v Mariupole na východnej Ukrajine na hraniciach konfliktnej zóny, kde budeme na jednej strane pomáhať s rekonštrukciou budov, ktoré boli zničené bombardovaním a ostreľovaním, a na strane druhej aj starým ľuďom, ktorí sú uväznení v tom medzipriestore. Nie sú schopní dostať sa k bežným veciam, ako sú nákupy či lekári, lebo žijú na území nikoho. To je veľká vec, ktorú v septembri začíname a postavili sme okolo toho aj malú kampaň, ktorú azda bude vidieť a verejnosť sa do toho pustí s nami.

Najčítanejšie témy