Jej predchodkyňou bolo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ založené Parížskou zmluvou z roku 1951. Cieľom bola spolupráca medzi jednotlivými európskymi krajinami, aby sa zabránilo opakovaniu krvavých udalostí z druhej svetovej vojny.
Krajiny združené v Európskej únii postupne zbližovali a zjednocovali svoje pravidlá, politiky a legislatívy. Naposledy to bola Lisabonská zmluva, ktorá v roku 2009 postavila nové základy európskej rodiny. Zmluva výrazne centralizovala Európsku úniu a zjednodušila prijímanie nových zákonov v nej.
Obmedzila tiež možnosti menších krajín v tom, aby blokovali schvaľovanie spoločných rozhodnutí. To však politikom najmä z Nemecka či Francúzska nestačí. Chcú ďalšie zblíženie krajín v takzvanom jadre Únie. Ide o štáty, ktoré majú najviac zosynchronizované pravidlá a zákony.
Slovensko je pritom krajinou, ktoré je k jadru najbližšie zo všetkých členov Vyšehradskej štvorky. Môže za to najmä fakt, že ako jediní spomedzi tohto regionálneho zoskupenia platíme eurom. Zatiaľ sa zdá, že v dohľadnej dobe sa na tom nič nezmení. Poliaci sa totiž momentálne nechcú vzdať svojho zlotého, Maďari forinta a Česi koruny. V týchto štátoch navyše rastú protieurópske nálady.
Naopak, Fico v poslednom období prejavuje výrazne proeurópskejšiu politiku než v minulosti. Hovorí napríklad o tom, že krajiny so spoločnou menou musia mať navzájom bližšie postoje, minimálne čo sa týka výšky dlhu a rozpočtových deficitov. Očakáva aj zbližovanie politiky v daňovom sektore.