5. Rozhovor: Ľudia by mali za svoje zabezpečenie zodpovedať sami

Snímka: TASR/Martin Baumann

Na Slovensku sme mali 12 rokov vládu „sociálnej demokracie“. Stal sa za ten čas náš štát sociálnejším?
Za podstatné považujem to, že aj pod plášťom sociálnosti a sociálnej solidarity či sociálnej spravodlivosti u nás v ostatných rokoch rastie rozsah a intervenčný vplyv štátu, ktorý negatívne obmedzuje súčasnú a budúcu životnú úroveň. Verejné výdavky sa napríklad len od roku 2010 do roku 2019 zvýšili približne o 12 miliárd eur. Výrazne k tomu prispievajú veľké a vďaka ostatným vládam rastúce zákonné nároky v nereformovanom sociálnom systéme, a to aj ľuďom, ktorí ich vzhľadom na svoje finančné možnosti nepotrebujú. Ide napríklad o dávky sociálneho poistenia či podpory rodiny ako univerzálny prídavok na dieťa a rodičovský príspevok. Rastúce výdavky živia aj sociálne balíčky s krátkodobo viditeľnými populistickými účinkami. Osobitnú ekonomickú záťaž predstavuje enormné zvyšovanie minimálnej mzdy a dlhodobo najväčšou sekerou je zavedenie stropu dôchodkového veku na 64 rokov. Rastúce náklady sociálneho štátu aj u nás tlačia na rast daňovo-odvodového zaťaženia, verejného dlhu a výrazne na zvýšenie dlhodobých implicitných záväzkov, ktoré sa najmä kvôli zavedenému dôchodkovému stropu podľa ministerstva financií zvýšili o dvojnásobok HDP ekonomiky.

Ak porovnáme Slovensko s krajinami západnej Európy, aká je u nás veľkosť sociálneho štátu?
Celkové verejné výdavky na sociálne zabezpečenie boli podľa Eurostatu v roku 2018 na Slovensku na úrovni 14,3 percenta HDP. Boli tak vyššie o jeden percentuálny bod ako vo Švajčiarsku a napríklad o vyše päť percentuálnych bodov ako v Írsku a nižšie ako vo viacerých krajinách s rozsiahlym sociálnym štátom, napríklad v Spojenom kráľovstve, Nemecku, vo Švédsku, v Rakúsku a vo Francúzsku, v ktorom dosiahli až 24 percent. Tieto západné krajiny s vyššou mierou prerozdeľovania sociálnych transferov naakumulovali v minulosti podstatne väčšie bohatstvo ako Slovensko. To však aj takto podkopávajú, v medzinárodnom ekonomickom porovnávaní strácajú a aj v nich je takýto model neudržateľný. Štedro sú nastavené aj u nás viaceré sociálne dávky, aj keď sú nižšie ako v sociálnych štátoch na Západe. Ich štedrosť vnímam v kontexte obmedzených zdrojových možností a ich zamerania významne nad rámec zdôvodniteľnej pomoci reálne chudobným. Týka sa to predovšetkým dávok sociálneho poistenia, napríklad materskej dávky vo výške 75 percent hrubej mzdy a starobného dôchodku na úrovni 42 percent k priemernej hrubej mzde. Pri aktuálnom nadmernom odvodovom zaťažení je nereálne očakávať do budúcnosti udržanie tejto miery náhrady v priebežnom dôchodkovom systéme.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 59% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Najčítanejšie témy