Nový koronavírus sa však u mnohých nakazených ani neprejaví, aj napriek tomu ho však môžu prenášať ďalej. Jediné riešenie je teda znížiť stretávanie ľudí vo všeobecnosti na minimum.
Ako vysvetľujú odborníci, cieľom je nielen znížiť počet nakazených, ale tiež rozložiť ich v čase. Ak totiž vypukne pandémia a počet chorých rapídne stúpa, aj ten najlepší zdravotný systém skolabuje, pretože nie je schopný zabezpečiť potrebnú starostlivosť pre toľkých chorých naraz.
Obmedzenie stretávania však môže napomôcť tomu, aby sa nákaza šírila pomalšie. To, že tento systém funguje, dokazuje aj priebeh španielskej chrípky začiatkom 20. storočia.
Štúdia Americkej národnej vedeckej akadémie porovnáva prístup dvoch miest v čase vypuknutia pandémie. Kým Filadelfia neprijala na začiatku žiadne opatrenia a v októbri zažila obrovský nával na zdravotnícky systém, mesto Saint Luis zažilo iný príbeh.
Hneď po tom, ako identifikovali prvé prípady, pristúpili k zatvoreniu škôl, ihrísk, knižníc či kostolov. Rozvrhli pracovné zmeny tak, aby bolo vždy čo najmenej ľudí na uliciach a obmedzili voľný pohyb.
Vďaka týmto opatreniam v meste nenastal nával a nákaza sa naozaj rozložila v čase. Ako však upozorňujú autori štúdie, tieto opatrenia neznížili celkový počet obetí pandémie. Dôvodom je to, že nikdy netrvali dlhšie ako šesť týždňov, no a keď sa opatrenia zrušili, tak sa vírus opäť začal šíriť. Nárast chorých bol však postupný, a teda zvládnuteľnejší.
To, že obmedzenie stretávania funguje, ukazujú aj príklady troch ázijských krajín: Hongkongu, Taiwanu a Singapuru. Všetky tri boli v roku 2003 ťažko zasiahnuté SARS-om. Vďaka tomu však vypracovali plány, ako sa v budúcnosti postaviť prípadnej pandémii, no a teraz ich uvádzajú do praxe.
Ako upozorňuje časopis Time, kľúčovou je rýchla a agresívna reakcia už od začiatku. V Taiwane napríklad začali s kontrolami pasažierov z letov z Wu-chanu už v decembri, keď ešte ani nebolo jasné, či sa nákaza môže šíriť aj z človeka na človeka.
Už prvého februára všetky tri spomínané štáty zaviedli cestovné obmedzenia pre ľudí z Číny, a to aj napriek tomu, že v tom čase Svetová zdravotnícka organizácia ešte tvrdila, že niečo podobné nie je potrebné.
Okrem toho všetky tri krajiny vo veľkom testovali ľudí, ktorí mohli prísť do kontaktu s nakazenými a osoby v karanténe majú pod prísnou kontrolou.
Ak sa napríklad na Taiwane osoba v karanténe vzdiali z domu, okamžite jej príde esemeska od polície, ktorá ju upozorňuje na to, že by sa mala vrátiť domov. Taktiež sa pristúpilo k obmedzeniu všetkých verejných akcií či masových zhromaždení, a tak dnes nákupné strediská či ulice zívajú prázdnotou.
Vďaka týmto opatreniam má Hongkong iba 141 prípadov, susediaca čínska provincia Guangdong má pritom 1 356 prípadov. Taiwan má dokonca iba 51 prípadov, čo je menej ako na Slovensku, a to napriek tomu, že stovky tisíc jeho obyvateľov pracujú v kontinentálnej Číne.
Ako vysvetlil profesor zo Stanfordskej univerzity Jason Wang, „Taiwan za posledných päť týždňov veľmi rýchlo navrhol aj implementoval zoznam 124 opatrení na ochranu verejného zdravia“. Nešlo pritom iba o kontroly na hraniciach, ale veľmi rýchlo sa pristúpilo aj k iným, pretože už predchádzajúce skúsenosti ukazovali, že to nie je dostatočné.
Ďalšou kľúčovou vecou bolo podľa Roberta H. Brooka z Kalifornskej univerzity, že „rôzne politické strany boli ochotné spolupracovať, aby mohli čo najrýchlejšie čeliť nebezpečenstvu“.