4. Cesty po gruzínsky

Snímka: Maťa a Milan na cestách

V letovisku Ureki tvorili jednoznačnú väčšinu doplnenú miestnymi, Arménmi a Azerbajdžancami. Prudký rozvoj cítiť aj tu, no svojským spôsobom. Do populárnej destinácie (ktorá je však vybavením na mieru vzdialená rezortom, na aké je našinec zvyknutý) vás dovedie síce asfaltka, no musíte počítať s tým, že vám ju nezriedka skrížia všadeprítomné kravy, ktoré si z vášho trúbenia nerobia ťažkú hlavu.

V samotnom mestečku prakticky neexistujú chodníky popri hlavnej ceste a nové penzióny či hotely síce rastú ako huby po daždi, no spájajú ich nespevnené, maximálne štrkom vysypané „cesty“.

Aj samotná stavba prebieha zvyčajne svojpomocne. V jeden večer napríklad našu príjazdovú cestu zablokoval domiešavač s betónom. Za šera sa odohráva scéna ako zo seriálu A je to: pri slabom svetle sa do útrob novostavby leje betón. Kam so zvyškom? Domáci majstri mali jasnú predstavu – veľkú hromadu uprostred cesty.

Cesty sú tu samostatnou kapitolou. Vo všeobecnosti sú vcelku dobrej kvality, čo naznačuje napríklad aj správa Svetového ekonomického fóra (WEF), v rámci ktorého sa Gruzínsko nachádza v oblasti infraštruktúry na 72. priečke (zo 140 krajín, údaje sú za rok 2018). Sú však aj oblasti, najmä horské regióny, do ktorých sa bez poriadneho „offroadu“ nedostanete.

Napríklad 47-kilometrová cesta z Mestie do Ushguli (zapísaného do UNESCO) nám trvala dve hodiny. Našu pozornosť tiež upútala skutočnosť, že po Gruzínsku jazdí množstvo áut s volantom na pravej strane.

Vysvetlenie ponúkol náš domáci v Tbilisi Sandro: „Sme blízko ázijských trhov a množstvo ojazdených áut vo veľmi dobrom stave a za priaznivé ceny sa dováža z Japonska. Ja mám odtiaľ tiež auto.“

Najčítanejšie témy