6. Ako dochádza ku globálnemu otepľovaniu?

A práve tam do rovnice rôznymi spôsobmi vstupujeme my ľudia. Či už vypúšťaním emisií skleníkových plynov, alebo v druhom slede uvoľňovaním metánu z niekdajšieho permafrostu či topením ľadovcov, ktorých povrch pôvodne odrážal žiarenie preč z planéty.

Ako na skládku

V prvom rade však ide o emisie. Konkrétne o čiastočky na báze uhlíka, o kysličník uhličitý a metán, ktoré sú ich súčasťou. Už od čias priemyselnej revolúcie ich v čoraz väčšej miere vypúšťame do ovzdušia.

No a tie uhlíkové čiastočky majú na našu smolu jednu nemilú vlastnosť. Slnečnému žiareniu síce umožňujú, aby vošlo dnu do našej atmosféry, avšak tu ho rozptýlia a späť pustia len jeho časť. A preto: čím viac je týchto čiastočiek v ovzduší, tým menej zo žiarenia odíde späť do vesmíru. Môžeme to prirovnať k  hromadeniu odpadkov na skládke. V súčasnosti si takto do ovzdušia “odkladáme” bezmála 37 miliárd ton ročne a ich aktuálna koncentrácia v atmosfére je výrazne vyššia než kedykoľvek počas éry Homo sapiens a veľkej časti jeho predchodcov.

​Prebytok energie v planetárnom systéme sa potom prejaví v náraste teploty. Tieto “čierne” čiastočky tak vlastne pôsobia ako akási obrovská a čoraz hrubšia deka.

Planetárna deka

Existenciu tejto deky môžeme odvodiť viacerými spôsobmi. Napríklad z údajov z družíc, ktoré zachytávajú čoraz menej lúčov vracajúcich sa späť do vesmíru. “A to aj napriek tomu, že počas uplynulých sto i viac rokov nebol nameraný žiadny významný vzostup množstva slnečnej energie dopadajúcej na Zem,” hovorí Juraj Mesík, odborník na zmenu klímy. Slnečných lúčov k nám od Slnka prichádza stále približne rovnako, podľa satelitných meraní v posledných desaťročiach dokonca aj o niečo menej. Merania zároveň ukazujú, že pod planetárnou dekou sa každý rok zachytí  o čosi viac tepla.

Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.

Najčítanejšie témy