Vyzerá to tak, akoby mnohé krajiny boli na chudobu priam predurčené. Na to, ktorej krajine sa darí a ktorej nie, má významný vplyv aj to, kde daná krajina leží. Všimol si to už otec ekonómie Adam Smith, ktorý to opísal vo svojej knihe Bohatstvo národov z roku 1776. Poukázal na to, že krajiny, ktoré obmýva more či oceán, majú lepšie podmienky na obchod. Podmienkou na ekonomický rozmach je tak aj geografická poloha krajiny a s ňou súvisiaca dostupnosť trhov.
K podobnému záveru dospel aj profesor na Oxfordskej univerzite Paul Collier, ktorý vo svojej knihe Miliarda najchudobnejších opísal, za akých podmienok sa krajina ocitá chudobe. Okrem zlej geografickej polohy je jednou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase.
Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskmi z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú, napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.